Pokrokom je, že sa niektorí slovenskí kandidáti pred župnými voľbami snažia osloviť aj maďarských voličov. Robia to však veľmi polovičato a povrchne.
V župných voľbách majú hlasy maďarských voličov väčší význam aj pre slovenských kandidátov, dalo by sa teda očakávať, že budú pri hľadaní podpory odvážnejšie prekračovať etnické hranice domácej politiky.
Z vážnych slovenských záujemcov o post župana to však vo väčšej miere robil len Tomáš Galbavý v nitrianskom VÚC. I jeho chvályhodná snaha však zároveň ukazuje, že hranice, po ktoré je slovenský politik v takejto veci schopný a ochotný zájsť, sú veľmi obmedzené. Aj v tom najlepšom prípade majú ďaleko k tomu, čo je zvykom vo vyspelejších demokraciách, kde sa kandidáti snažia aj svojím programom osloviť najrôznejšie skupiny občanov. Takéto polovičaté kroky nezmenia etnický charakter politických strán u nás, slovenských rovnako ani maďarských.
Galbavý používal dvojjazyčné bilbordy, založil si (nie práve aktívny) maďarskojazyčný blog, objavil sa na predvolebných mítingoch maďarských strán a pozdravil prítomných v maďarčine. V ankete internetového serveru parameter.sk dokonca ako knihu, ktorú práve číta, uviedol dielo o spoločných slovensko-maďarských dejinách, medzi svojich obľúbených spevákov zaradil účastníčku maďarskej Megasztár a medzi svoje obľúbené jedlá kura na paprike. To však už naozaj znelo ako trochu trápna snaha zapáčiť sa voličovi.
Oveľa podstatnejšie než gestá obmedzené na čas kampane však je, že aj Galbavý do svojho programu zaradil len jediný bod, o ktorom by sa akotak dalo povedať, že špecificky mieri na maďarských voličov. Sľubuje „obnoviť spoluprácu s maďarskými partnermi pri vybudovaní ipeľských mostov“. Nemá tam nič o podpore menšinovej kultúry, školstva či dvojjazyčnosti na župnej úrovni. Buď je to preto, lebo mu nedochádza význam týchto vecí pre príslušníkov menšiny, alebo to nerobí zo strachu, aby si tým naopak neodradil slovenských voličov.
Podobne to bolo aj inde, kde sa slovenským stranám podarilo vytvoriť spoločnú koalíciu s Mostom a s SMK. Výnimkou by mohlo byť spoločné vyhlásenie predsedov strán Ľudovej platformy, ktorým aj dvaja slovenskí stranícki šéfovia Ján Fígeľ a Pavol Frešo podporili snahu obyvateľov Tešedíkova získať pre svoju obec späť jej historický názov Pered. Jeho vyznenie je však trochu nejasné. Pokrokom je tá časť, kde sa čudujú, že by sa menám obce mala priraďovať národnosť, sami ju však oslabujú prevzatím nezmyselného argumentu, že je názov Pered v poriadku, lebo „pochádza zo skrátenej verzie mena Prěděslav a patril jednému zo synov Svätopluka“. To je nielen nezmysel, (spomínaný syn je pravdepodobne rovnako reálna historická postava ako český univerzálny génius Jára Cimrman), ale aj zbytočný návrat k podstate nacionalistickej a ahistorickej vládnej požiadavky, že meno obce na Slovensku musí mať slovenský pôvod.
Takže pokrok áno, na zásadnú zmenu si však ešte musíme počkať.
Čítajte viac komentárov:
[content type="avizo-clanok" img-db="morvay" id="7012917" url-type="sme-article"]Smer robí veci, ktoré by kedysi Fidesz ostro kritizoval. Teraz sa Orbánovi viac oplatí mať rovnako populistického spojenca, píše Peter Morvay[/content]
[content type="avizo-clanok" img-db="schutz" id="7012921" url-type="sme-article"]Keby brali politici kraje naozaj vážne, Kotleba by nemohol uspieť, píše Peter Schutz[/content]
[content type="avizo-clanok" img-db="fila" id="7012944" url-type="sme-article"]Základné ponaučenie tohto týždňa znie, že sudcov sa neoplatí trestne stíhať. Ani sa o to pokúšať, píše Lukáš Fila[/content]
