Dobrou správou hodnotenia vysokých škôl od rankingovej a ratingovej agentúry (ARRA) nesporne je, že „nie je raritou, že murárov robia vyštudovaní inžinieri“. Výborne. Takže ani člen ARRA, od ktorého je tento výrok, nespochybňuje schopnosť nášho vysokého školstva uspokojovať potreby pracovného trhu.
Mohli by sme pokračovať slávnym geológom Cílekom, ktorý pre tlačový orgán strany Smer-sociálna demokracia odhalil, že „keď učím na umeleckých školách, sochárom napríklad radím, aby si urobili zváračský kurz“. Áno. Budú ho potrebovať, veď inak s diplomom z fakulty múzických a dramatických umení nevytlačia z trhu zváračov, ktorí talentové skúšky na divadelnej fakulte neabsolvovali.
Otázka, či Slovensko viac potrebuje zváračov so štátnicou z kulturológie, alebo nezamestnaných sochárov, je na dlhé zimné večery. Systém je však vymyslený excelentne. Žiada sa takmer povedať, že Slovensko predbieha „bolonský proces“ (harmonizácia úniového školstva).
Konkrétne: keďže, ako hovorí náš najväčší žijúci klasik, „vzdelanie nie je tovar“, daňový poplatník raz zaplatí podporu v nezamestnanosti a dávky v hmotnej núdzi zváračom bez práce a druhýkrát vysokoškolské štúdium všetkým potenciálnym sochárom, režisérom, kulturológom atď. Tých nesmierne potrebujeme, veď čo si počneme, až bude treba nové busty napríklad Pavla Pašku a Kulicha – horribile dictu – už nebude?
Pozor. To nie je nič proti sochárom, historikom umenia ani „manažérom voľného času“ (áno, aj toto existuje) či politológom, ktorých „vychovávajú“ slovenské vysoké školy asi tisíc ročne. Povedať sa chce iba toľko, že totálna chaotizácia vysokého školstva je časovanou bombou, ktorej účinky môžeme vidieť už dnes v uliciach a štatistikách nezamestnanosti z Madridu, Ríma, Atén atď.
Bolonskú cestu „každé dieťa vysokoškolákom“ nastúpili dve desaťročia pred Slovenskom7023330. Explózia podpriemerných „vysokých škôl“ a nezmyselných „študijných odborov“, čoho je Slovensko exemplárnym príkladom, nielenže devalvuje hodnotu vzdelania ako takého, ale predznamenáva kolapsy pracovného trhu v budúcnosti.
Riešenie v rámci jestvujúceho systému - Čaplovič sa môže postaviť na hlavu - už neexistuje. Je nutné úplne prestavať motivácie. Nech každý študuje, čo chce, ale za svoje (sociálne prípady rieši štát), pretože jedine tak je možné racionalizovať rozhodovanie študentov aj rodičov o štúdiu.
