Tento rok viackrát mojich blízkych olúpili. Vlastne sa to začalo mnou 29. júna, v posledný deň pred prázdninami som sa vracala domov v duchu si pochvaľujúc, aké výborné je, že mám bicykel, a tak nákupy sú omnoho rýchlejšie ako v zime. Takto uvažujúc vošla som do chodby domu, kde som mala bicykel pripútaný o zábradlie reťazou. Chodba bola prázdna. Ako zenová myseľ. Prázdna a zaliata slnečným svetlom. Akoby tam bicykel ani nikdy nebol.
Bol to deň, keď deti dostávajú vysvedčenie, asi ho niekto dostane za dobré známky, pomyslela som si a predsa len v absurdnej nádeji obchádzala v letnom dni niektoré miesta, kde som ho v minulosti mala v meste zaparkovaný - trh na Žilinskej, Prašná bašta... Taká pohrebná púť.
