Píše americký politológ a publicista Fareed Zakaria
Washington práve prechádza jednou z tých zvláštnych debát, tentokrát o tom, či bolo spustenie webstránky Obamovej reformy zdravotníctva horšie než reakcia Bushovej vlády na hurikán Katrina.
Nech už je odpoveď akákoľvek, pokiaľ vôbec nejaká existuje, oba príklady upozorňujú predovšetkým na dôležitý a deprimujúci trend: schopnosť štátu riešiť problémy upadá.
Bývalý šéf centrálnej banky Paul Volcker roky upozorňuje na to, že väčšina Američanov schopnostiam vlády neverí a že táto erózia spôsobilosti, a tým aj dôvery, je vážnym problémom.
„Federálna vláda prechádza najväčšou krízou od doby, keď ju ustanovili,“ píše Paul Light vo svojej knihe A Government Ill Executed.
Radšej nebyť úradníkom
Americká vláda čelila v posledných desiatich rokoch niekoľkým veľkým úlohám: Irak, Afganistan, nový domáci bezpečnostný systém, hurikán Katrina a reforma zdravotníctva (Obamacare). Ich realizáciu takmer vždy sprevádzalo zlé riadenie, obrovské predraženie a veľké zdržanie.
Nie vždy bola situácia takáto zlá.
V štyridsiatych, päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia boli vlády často štíhle, dobre spravované a prekvapivo efektívne. Paul Hoffman , muž, ktorý mal na starosti Marshallov plán, zdôrazňoval, že sa jeho monumentálny projekt podarilo dokončiť načas a bez navýšenia rozpočtu.
Niektoré vládne agentúry si podobne výkonnú kultúru stále držia. Spomeňme NASA, Centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb, centrálnu banku alebo výskumné oddelenie ministerstva obrany DARPA. No toto všetko sú len ostrovy v mori priemernosti.
Čo môže za súčasný stav?
Sčasti je to kultúrny a historický kontext. Američania boli vždy podozrievaví vo vzťahu k vláde. Máloktorý z nadaných mladých ľudí sníva o tom, že sa stane byrokratom. Na chvíľu to zmenili Rooseveltov New Deal a druhá svetová vojna, ale v posledných tridsiatich rokoch protivládne postoje nabrali na sile.
Nebezpečenstvo toho, že do vlády prichádza príliš málo talentovaných ľudí, popísali dve národné komisie pre verejnú správu. Schopných kandidátov odrádzajú od štátnej sféry rastúce prekážky, ako sú obavy z konfliktu záujmov a politické previerky uchádzačov.
Obe strany sú vinné
V probléme sú namočení aj republikáni, aj demokrati.
Priveľa príslušníkov pravice verí, že ich jedinou úlohou vo Washingtone je útočiť na vládu, ponižovať ju a snažiť sa jej čo najviac zoškrtať rozpočet.
Večné útočenie podkopáva dôveru verejnosti a okráda vládne organizácie o akékoľvek ambície a myšlienky na vlastné poslanie. Neustále rozpočtové škrty obmedzujú schopnosť riešiť nové problémy. Nikto sa ani len nepokúša ambiciózne premýšľať a plánovať. Vidno to pri vesmírnom programe a budovaní infraštruktúry.
Skôr sa zdá, že všetky úrady fungujú v režime úspor a minimalizácie škôd. Neústupné útoky, či už v podobe blokovania nominácie stoviek úradníkov alebo ich takmer nepretržitého vyšetrovania v Kongrese, pomohli vytvoriť opatrnú atmosféru. Hrá sa na istotu.
Na strane ľavice zase prevážili politické programy a zbožné priania nad snahou o prvotriedny výkon. Z vlády sa stala skládka pre rôzne ciele, ako sú pravidlá pre zamestnávateľov a vládne zákazky. Vzostup odborov vo verejnom sektore spôsobil, že zamestnanci sú menej flexibilní a menej ochotní spolupracovať.
Francis Fukuyama uvádza, že polovica všetkých nováčikov v štátnej správe sú veteráni, pričom mnohí z nich sú invalidní.
Je obdivuhodné, že vláda chce pomôcť veteránom, a skutočne by sa mala snažiť hľadať im viac spôsobov uplatnenia, no takto sa musí podriaďovať toľkým požiadavkám a predpisom, že pre ňu výkonnosť a kvalita strácajú na dôležitosti.
Veľa šéfov ako príťaž
Ako uvádza Paul Light, keď Kongres schváli nové nariadenia, väčšinou vytvorí k ich presadeniu novú vrstvu riadiacich pracovníkov.
Pri skúmaní takzvanej prvej línie vládnych zamestnancov, teda tých, ktorí sú pre obyvateľstvo najdôležitejší (výbercovia daní, leteckí kontrolóri či správcovia národných parkov) Light zistil, že zamestnanci sú podriadení deviatim úrovniam formálneho manažmentu a šestnástim úrovniam neformálneho.
Podľa jeho výpočtov dostáva priemerný zamestnanec štátnej správy príkazy cez šesťdesiat úrovní pracovníkov v rozhodovacích funkciách.
Málo štátu nie je riešenie
Prečo teda nevytvoriť nadstranícky tlak za dôkladné zjednodušenie štátnej správy? Dôraz treba klásť na vylepšenie administratívnej štruktúry tak, aby bolo pre talentovaných ľudí ľahšie vstúpiť do štátnej správy, a stimulovať treba aj motiváciu byrokracie fungovať efektívne.
Sú ľudia, čo sa obávajú, že čím lepšie bude vláda pracovať, tým viac od nej budeme vyžadovať, a preto chcú nechať netvora vyhladovať.
Je však potrebné mať na pamäti, koľko úloh z toho všetkého, čo dnes vláda vykonáva zle, nemožno preniesť na niekoho iného, sprivatizovať alebo zrušiť.
Hlavnou úlohou štátu je predsa zaistiť národnú bezpečnosť. Ak prirátame kontrakty súkromných spoločností a grantové zákazky, celkovo spravuje krajinu zhruba pätnásť miliónov ľudí.
To číslo by možno išlo zoštíhliť, no dôležitejšou a akútnejšou úlohou je zaistiť, aby tie milióny ľudí pracovali čo najefektívnejšie, ako sa len dá.
Autor: Fareed Zakaria © Washington Post
