Dejiny hodnotia štátnikov na základe zopár málo vecí, ktoré po nich zostanú v pamäti. Čo sa týka ukrajinského prezidenta Janukovyča, hodnotenie bude obsahovať jediné slovo – Vilnius.
Veru. Odmietnutie asociačnej dohody s Európskou úniou je životným rozhodnutím Viktora Janukovyča. A nikto sa nebude pýtať, či ho urobil slobodne, pod nátlakom, sám, alebo po porade s oligarchami. Podstatné zostane, že dať košom Bruselu znamená súčasne železné objatie sa s Moskvou, z ktorého sa už nevykrúti.
Stane sa tak v eurázijskej únii, čo je útvar, ktorý na pôdoryse bývalého Sovietskeho zväzu má vrátiť Rusom pocit globálnej mocnosti. Ukrajina je v tomto pláne kľúčová. Bez nej je projekt akejsi východnej „kvázi EÚ” pochovaný bez ohľadu na to, kto sa k nemu na Kaukaze či za ním ešte pripojí.
Debata, že po prezidentských voľbách 2015, či ktovie kedy, Kyjev môže prehodnotiť túto voľbu, je legitímna, ale zbytočná a v podstate hlúpa. Na podplatenie ukrajinských voličov – napríklad zlacnením plynu, čo sa rýchlo stane – tak aby Janukovyč či nejaký iný ruský figurant poľahky v roku 2015 vyhral, majú v Gazprome zásob ešte dosť.
Je pravda, že na barikády v Kyjeve vyšli státisíce, ale – pri všetkej úcte - nič nezmenia na realite. Vilnius rozhodol o Ukrajine na desaťročia.
Ani krik šéfa Európskej komisie Barrosa, že Únia Kremľu „nedovolí vydierať” potenciálnych partnerov, nemôže zastrieť zásadný a smutný fakt: Ukrajina je treťou veľkou výhrou Putina v strategických bitkách o zachovanie vplyvu v bývalých dŕžavách.
Prvou bola gruzínska príhoda, na ktorej ukázal, kto je pánom Kaukazu. Druhou bukureštský summit NATO, kde ruský lobing vyšachoval akčný plán členstva pre Gruzínsko a Ukrajinu. Tentoraz to nebol lobing, ale aukcia – kto ponúkne viac?
Dá sa celkom rozumieť tomu, že posledné licitovanie Janukovyča – 150 miliárd eur – Únia neakceptovala. Mimo takpovediac etickej dimenzie je totiž tiež evidentné, že na ďalšie bailouty - popri Grécku, Portugalsku a spol. – Európa nie je v najlepšej kondícii.
Smútiť za Ukrajinou ako stratenou príležitosťou by sme však na Slovensku mali. Priamy dôsledok, ktorý z Vilniusu vyplýva, je totiž spoločná hranica so ZSSR 2.0.
Susedstvo s medveďom už bez tisíckilometrového nárazníkového pásma môže dostať Slovensko do geopolitickej šlamastiky najmä v scenároch, v ktorých sa v EÚ udeje čosi veľmi škaredé.
Prečítajte si aj ďalšie komentáre:
[content type="avizo-clanok" img-db="schutz" id="7027306" url-type="sme-article"]Katastrofy nechodia po Slovensku samy, ale v pároch. Aj daňové licencie a kolektívne zmluvy prišli spolu, píše Peter Schutz[/content]
[content type="avizo-clanok" img-db="mucka" id="7027310" url-type="sme-article"]Na trh práce budú postupne prichádzať čoraz horšie pripravené generácie, píše František Múčka[/content]
[content type="avizo-clanok" img-db="fila" id="7027403" url-type="sme-article"]Ak rastie podpora extrémizmu, je to aj pre sklamanie z toho, ako dopadla Gorila, píše Lukáš Fila[/content]
