Píše Zakes Mda
profesor kreatívneho písania na Ohio University
Napriek tomu mu doma čoraz hlasnejšie vyčítali, že s apartheidom neskoncoval dôsledne.
Na Nelsona Mandelu sa pamätám. Nie na toho všeobecne obdivovaného postaršieho štátnika, ktorý úspešne odolával megalománii, čo prichádza so zbožštením a ktorý vo štvrtok zomrel vo veku 95 rokov.
Spomínam si na mladého právnika, ktorý dlho do rána sedával v obývačke mojich rodičov a debatoval o africkom nacionalizme s mojím otcom Ashbym Petrom Mdom.
V roku 1944 patrili medzi lídrov, ktorí založili mládežnícku organizáciu Afrického národného kongresu. Títo mladí muži považovali Africký národný kongres, ktorý mal vtedy už viac než tri desaťročia, za umierajúci a nemoderný.
Cítili potrebu preniesť zápas za oslobodenie od protestov k ozbrojenému boju a boli známi kritikou tých, o ktorých si mysleli, že sa „zapredávajú“ spoluprácou s apartheidom vybudovanými štruktúrami. Od černochov sa očakávalo, že práve cez ne budú vyjadrovať svoje politické ašpirácie.
Aristokrat cituje Marxa
Už vtedy ma zarazilo, že Mandela bol mužom protikladov. Dokázal byť blahosklonný, obzvlášť k nám deťom, ale bol tiež prísny a disciplinovaný.
Na jednej strane bol zapálený revolucionár, ktorý bleskurýchle citoval Marxa a Lenina, ale bol aj tradicionalista s aristokratickými sklonmi.