Každý rok, len čo sa zozimí, náš zať Eduardo zatúži odletieť zo sivej Prahy do slnečného Mexika a vrátiť sa až na jar. Zvyčajne s ním odlietala aj naša dcéra (neskôr aj vnuci), tohto roku ju nepustilo zamestnanie, a tak tí traja mládenci odleteli bez nej.
Zavolal som do Prahy a zistil som, že Anička hovorí so mnou a zároveň sleduje ich let.
„Ako to robíš?“
„Jednoducho. Naťukáš si na internete Plane finder a zadáš let AF438.“
Urobil som to a mal som zrazu ako na dlani celý svet aj s tým desaťtisícovým rojom, čo sa práve nad ním vznášal. Všetky tie lietadielka sa po milimetríkoch pohybovali a ku ktorému som posunul šípku, nad každým sa vynorilo jeho označenie.
„Prestúpili v Paríži a už opúšťajú Škótsko“ inštruovala ma Anička, a tak som ich hravo objavil a zrazu som si aj ja pripadal ako dispečer, od ktorého závisí šťastný dolet. Rozhovor s dcérou som ukončil, aby sa na tú zodpovednú prácu mohla sústrediť aj ona.
Dlho sa aj naše lietadielko nerušene posúvalo ponad oceán a ja som nerušene posúval šípku. Zrazu však let AF438 z obrazovky zmizol. Chvíľu som ho hľadal, potom som znova zavolal Aničke. Márne. Volal som zas a znova – nebrala telefón.
