Aj keď téma je už prežutá, chce sa ešte raz priklincovať, že bučanie a mékanie stredných kádrov Smeru, keď príde reč na prezidentskú kandidatúru predsedu, sumarizuje nad čokoľvek iné túto „sociálnu demokraciu“.
Také dačo azda nemá obdobu v histórii demokratickej politiky, aby volení funkcionári, vážni ľudia, druhý sled strany, od ktorého sa očakáva, že raz bude vládnuť štátu, nemali, respektíve sa báli vysloviť názor, či sa predseda má, alebo nemá uchádzať o prezidentskú funkciu.
