Literárium / Ján Buzássy
Je advent, dni sa krátia, noci sú dlhé a chladné, ťažko sa z nich vstáva. To všetko vonkajšie je chladné, musíme sa čímsi spolu hriať. Básnik Jozef Mihalkovič v jednej básni hovorí, že je dobré, „keď sa človek činí a srdcu drží miesto v čiernej skrinke“. Z toho by vyplývalo možno, že srdce treba držať na uzde, ale iste aj to, že ho treba chrániť pred zásahmi vonkajšieho sveta. Pred stroskotaniami a katastrofami, ktoré hrozia nášmu srdcu, že podľahne fyzickému, stane sa deformovaným tvarom, prázdnou rukavicou zahodenou pri ceste. Chrániť si srdce, to najcitlivejšie a najzraniteľnejšie, na to je v tomto období zvlášť aktuálny čas.
V prípade havárie srdce v čiernej skrinke zachová o nás pravdu, akými sme boli. V inej básni Mihalkovič spomína, ako sa báseň píše: „Akoby si sa iba rozprával a medzitým holé brucho skutočnosti rozpáral vtáčím brkom.“ Toto je veľmi cenná formulácia, lebo tu báseň vychádza zo skutočnosti, ktorá je otvorená vtáčím brkom, akýmsi vzletom. Vzlet je čosi nehmotné, čo nás dvíha. Písaním.
Prečo si v tomto predvianočnom zhone za nákupmi čítam básne? Možno práve pre ten vzlet. Už dávno sa prišlo na to, že medzi básňou a modlitbou je istý vzťah blízkosti. Báseň hovorí o pozemskom živote a hľadá jeho vyššiu paralelu, a mäkká sila veršov nás posúva v priestore, kde sa duša prelína s duchom. Prináša to prinajmenej vysvetlenia, poznania koreňov toho, čo sme a čo by sme byť chceli.
Hoci sú tu iba krotké motívy: tráva, vietor, teplo, zem, to všetko v reči básne má svoju vyššiu podobu. Verš je iná reč, v nej prostý motív má zosilnený význam, čo ho spája so všetkými javmi sveta. Musíme ísť na zem, na kolená, ako keď hľadáme spadnutú ceruzku, a nachádzame tu i miesto, bod, odkiaľ sa začína báseň, verš možno zabudnutý niekým z predkov. Poézia verne zostáva pri našom boku, či je vo svete vojna, nedostatok, alebo nadbytok, ona nám ukazuje, že je aj niečo lepšie, cennejšie, že aj na konci pochmúrnych dní znie malý vianočný zvonček a hlási ľuďom svätý pokoj.