No ani dezercia troch poslancov SDKÚ, ktorou šikovne, ako len oni vedia, ukradli časť pozornosti od zlého rozpočtu, sa nedá brať celkom vážne.
To, čo spája Žitňanskú, Beblavého a Vášáryovú azda viac než údajné či ozajstné motívy odchodu, je taký detail, že ani jednému nekoluje v žilách tá pravá, takpovediac, DNA SDKÚ.
Všetci traja, podobne ako Radičová, vstúpili do strany roky po zakladajúcom sneme a nezažili zlatý vek s Palackom, Allied Wings, Destor Investment a podobne. Nespochybňujúc nimi samými menované príčiny exilu – to až o chvíľu - sa tak kdesi v hĺbke, pod banálnym povrchom, môže skrývať aj to, že ako prišelci z iných prostredí sa nikdy úplne nezžili s kolektívom.
Niežeby boli notorickí kverulanti či nositelia mindrákov, ale keby sme si na začiatku volebného obdobia mali vybrať z klubu SDKÚ tri mená, ktorým čosi ako disciplinované straníctvo hovorí najmenej, tak by to boli Žitňanská, Beblavý a Vášáryová.
Je možné, dokonca pravdepodobné, že Žitňanská neplánuje zakladať novú stranu. To jej slúži ku cti, no dôvody, ktorými ona i ďalší dvaja podporili svoj krok mimo SDKÚ, majú rovnakú váhu ako argumenty tých, ktorí množenie delením uskutočnili. To, že strana trpí „nejasnosťou postojov“, „stratou obsahu“ a podobne, čo niekto „nevidí reálne, že by mohol zmeniť“ (Žitňanská), je veľmi málo.
Keby každý straník s emóciou tohto typu mal odísť, stranícky systém by sa rozpadol na prvočinitele a demokracia by zakapala „na úbytě“. Žitňanská a spol. prezrádzajú o sebe asi toľko, že na prvom mieste je ego, moje pocity, prežívanie, vzťahy a ich riešenie.
„Dostávať sa do rozporov“, čo je ďalšia sťažnosť Žitňanskej, je samotná esencia profesie, ktorú voláme politikou. Podobne je to aj s názorom, že „strana nemá ambíciu“ (Beblavý) veci meniť, a podobne. Ak pre nič inšie, už len preto, lebo mandát, ktorý získali na listine SDKÚ, morálne naozaj nie je ich súkromným vlastníctvom. Naozaj nie.
Ako s ním poslanec naloží, má čo-to spoločné aj s voličmi. A fakt je ten, že z tej fragmentarizácie, ktorá sa deje, nie sú nadšení.
