Denník SME otvoril citlivú tému: ako sa postaviť k funkcionárom na našich vysokých školách, o ktorých existujú záznamy, že boli spolupracovníkmi Štátnej bezpečnosti.
Nie je to klišé konštatovať, že za každou spoluprácou stojí ľudský príbeh. Bývajú to neraz príbehy strachu a ľudského zlyhania. Nechýbajú príbehy násilia a vydierania zo strany štátnych orgánov. V neposlednom rade aj príbehy bezškrupulózneho kalkulu či príbehy, v ktorých bujnie čisté zlo.
Poznám ľudí, ktorí sa v takomto súkolí ocitli a usilovali sa neškodiť. Niektorí z nich časom nadobudli na svoje počínanie kritický náhľad. Sú aj takí, ktorí učinili pokánie. No nechýbajú ani hlasy, ktoré záznamy bagatelizujú, označujú ich za nepravdy a fikcie.
Ak však chceme pripravovať na život generáciu, ktorá si osvojí kantovský imperatív „hviezdneho neba nado mnou a mravného zákona vo mne“, mali by sme jej ponúkať iných učiteľov a sprievodcov.
To však platí aj pre iné oblasti, kde sa vyžaduje morálna autorita.
