Píše politológ Miroslav Kusý
Režim okolo disidentov nevytváral sieť informátorov preto, lebo mu o nich chýbali dôležité informácie. Robil to preto, aby posilnil svoj pocit vševedúcnosti a u sledovaných pocit ničotnosti.
Nepoľovali sme na komunistického Heydricha, nevyhadzovali sme do vzduchu vlaky, neorganizovali sme teroristické jednotky a necvičili sme ich v karpatskom pralese. Iba sme sa čitateľne podpísali pod vyhlásenie Charty '77, kritizujúce stav ľudských práv v komunistickom Československu a žiadali sme nápravu v duchu medzinárodných dokumentov, ktoré naši vtedajší predstavitelia podpísali.
Niektorí chartisti skončili pri tomto podpise, iní protestovali ďalej tak, že písali petície, kritické úvahy, politologické analýzy o neduhoch československého reálneho socializmu. A podpisovali sa pod ne.
Presne toto bol aj môj prípad. Dnes by to bola úplne legálna činnosť, vtedy nás za to prenasledovali, zatvárali, robili nám domové prehliadky. A pod tlakom moci získavali udavačov, ktorí mali na nás donášať štátnej bezpečnosti, čo robíme, čo hovoríme, čo píšeme, ako sa máme, čo nás trápi, čo pijeme, aké sú naše slabosti. Poväčšine to boli samé banality, oni ich však pozorne zbierali v zamestnaní, doma, u susedov, v škole u detí, v krčme pri poháriku. Každý detail sa môže zísť, keď bude treba pritlačiť.
