V prezidentských voľbách sa bude rozhodovať o tom, akým smerom sa bude Slovensko ďalej uberať.
Píše publicista Juraj Hrabko
Slovensko sa opäť ocitlo na dejinnej križovatke – výsledok prezidentských volieb jasne ukáže, či novembrové udalosti v roku 1989 boli iba obyčajnou, nepovšimnutiahodnou epizódou alebo ozajstnou, dôležitou systémovou zmenou.
V novodobých dejinách krajiny jej občania už raz stáli pred podobne vážnou voľbou v roku 1998. V parlamentných voľbách dokázali vtedajší autokratický systém zmiesť a moci prinavrátiť demokratický charakter.
Že sa demokracia postupom času opäť premenila na demokratúru súvisí hlavne s tým, že nie je daná na veky vekov, že ide o nekončiaci zápas o ľudskú dôstojnosť a že, ako tvrdil už Jean-Jacques Rousseau: demokraticky by si mohol vládnuť iba národ Bohov, pretože taká dokonalá vláda sa pre ľudí nehodí.
Takmer „dokonalé“ spôsoby
To však neznamená, že má vládnuť teror väčšiny, ako je to dnes. Je jasné, že v parlamente rozhoduje väčšina poslancov, ale dôležité sú spôsoby, akými rozhoduje. Či pritom akceptuje aj názory menšiny, alebo postupuje spôsobom známym z čias autokrata – chlapi nebláznite, to nemôžeme schváliť, veď to navrhol Langoš.
Inými slovami, ak v tomto volebnom období sa v priemere každá piata až šiesta schôdza parlamentu skončila tým, že väčšina neschválila program schôdze, možno konštatovať, že parlament neplní primárnu úlohu, ktorú má – byť priestorom pre politickú diskusiu.
Napokon, každá jeho schôdza sa začína už tradične - nezaradením niekoľkých návrhov mimovládnych poslancov do programu schôdze. Z čoho vidno, že jedna vec je ústavné právo zákonodarnej iniciatívy mať, iná možnosť v praxi ho realizovať. Na veci nič nemení, že podobne sa správal parlament v ktoromkoľvek volebnom období, mimochodom, takéto móresy zaviedol už pod vedením Ivana Gašparoviča.
O takmer „dokonalosti“ spôsobov strany a vlády pod vedením Roberta F. svedčí aj skutočnosť, že parlamentná väčšina bola schopná odsúhlasiť návrh predsedu parlamentu Pavla Pašku zakázať diskusiu k prerokovanému bodu programu. Výraz „takmer“ je namieste, keďže nemožno vylúčiť, že v budúcnosti poslanci Smeru hlasovaním zakážu mimovládnym poslancom napríklad vstup do rokovacej sály. Alebo aj do budovy parlamentu, aby nezavadzali.
To, že sa tak ešte nestalo, neznamená, že sa tak stať nemôže. Stačí si pripomenúť odobratie mandátu poslancovi či ujatie sa mandátu poslanca osobou, ktorá sa ho vzhľadom na výsledky volieb ujať nemala.
Zostáva posledná brzda
Strana Smer získala v parlamentných voľbách, aj vzhľadom na volebný systém, nevídanú istotu moci. Jej šéf Robert F. sa však správa nie ako dočasný správca krajiny, ale ako jej okupant či rovno majiteľ. Ktorý porúča vetru, dažďu, ale najmä vláde a parlamentu.
Verejne sa už bozkáva s predsedom Najvyššieho súdu, dôležitejšie však je, že ovláda všetky inštitúcie – verejné aj verejnoprávne. Ako sa vyspí, tak bude, samozrejme, s povolením mecenášov. Neexistuje už žiadna deľba ani vyváženosť jednotlivých mocí – zákonodarnej, výkonnej, súdnej a kontrolnej. Naopak, všetky sú sústredené do jedných rúk.
Jedinou brzdou zostáva iba funkcia prezidenta, ostatné je obsadené. To je aj hlavný dôvod, prečo by sa ním Robert F. nemal stať - z obyčajného pudu sebazáchovy krajiny. Aby sa normou nestalo to, čo je odsúdeniahodné a pre demokraciu smrteľné. Pri poznaní, že sila Roberta F. spočíva hlavne v slabosti iných, obzvlášť jeho politických oponentov, o ďalšom osude krajiny rozhodne rovnako ako v roku 1998 – generácia 18+. Buď zvolí návrat totality alebo demokracie.
