Milý Ježiško!

Prepáč mi, že Ťa tak familiárne oslovujem. Viem, že som Ti naposledy písal v decembri 1968, keď som si prial pod stromček naozajstný samopal, aby som vyčistil moju vlasť od okupantov. Ty si mi priniesol iba baterkový, vďaka čomu celú našu rodinu nezavreli a za to som Ti dnes vďačný. Prosím Ťa, nevieš niečo spraviť s tým Kyjevom? Nemyslím hotel, ani Kamenné námestie, ktoré nám chcú predať, myslím ten Kyjev na Ukrajine. Vieš, Ježiško, máme tu dve možnosti. Prvá je, že u nás prudko stúpne počet zubárov, ktorí dobre poznajú dielo Tarasa Ševčenka, no nebudú vedieť, kto bol Janko Kráľ. A druhá možnosť je, že zubárov bude toľko, ako dosiaľ, čiže málo, ale kúsok za Košicami už nebude Ševčenko, ale Stalin. Naši dedkovia hovorili cez španielsku občiansku vojnu, že v Madride ide o Prahu. Ty vieš, že išlo a že nás o pár rokov Nemci zlupli ako malinu, aj keď nám dočasne požičali štát.