Ten velice blúdí, kdo se sám nesúdí

Je polovica 18. storočia, v izbe – možno pri sviečke – sedí muž a deň čo deň niekoľko rokov „do veršov zväzúva“ poznanie rozličných dobových a historických autorít o tom, ako správne žiť, aby mohol človek spokojne umrieť.

Zavalený knihami písanými prevažne po latinsky viaže vlastné myšlienky a rýmy už v jazyku, ktorý sám vníma ako slovenský a ktorý my dnes vnímame ako jeden z variantov kultivovanej predspisovnej slovenčiny. Písmo je plné nejednotností – jeden zvuk zapisuje aj troma písmenami – napríklad hlásku „j“ píše písmenom „j“ aj „g“ aj ypsilonom s bodkou.

Kombinuje viaceré pravopisné úzy (latinský, český, severozápadoslovenský a iné), latinské a cudzie mená píše dvojako – zdomácnenými podobami aj pôvodným pravopisom (Gregorius – Rhehor, Seneca – Seneka).

Ten muž píše, aby duchovne pozdvihol slovenský ľud, aby mu v jeho reči priblížil, ako o správnom živote a dobrej smrti zmýšľali iní duchovia!