Píše Marián Sekerák,
doktorand na Fakulte sociálnych vied Univerzity Karlovej v Prahe
a spolutvorca portálu Svetkrestanstva.sk
Týmto spôsobom sa život cirkvi mení na muzeálny exponát alebo niečo, čo je vo výlučnom vlastníctve úzkej skupiny.
Po encyklike Lumen fidei (Svetlo viery) je druhým najvýznamnejším dokumentom doterajšieho Františkovho pontifikátu posynodálna apoštolská exhortácia (t. j. povzbudenie), ktorá dostala názov Evangelii gaudium (Radosť z evanjelia).
Svojím štýlom a obsahom do istej miery vybočuje z radu mnohých doterajších pápežských textov.
Dokument je výsledkom biskupskej synody (stretnutia katolíckych biskupských delegátov z celého sveta) venovanej téme novej evanjelizácie. Tá sa v Ríme konala ešte vlani v októbri na podnet Benedikta XVI.
František v rozsiahlom texte ponúka istý druh dlhodobej stratégie rozvoja, „nové smery pre cestu cirkvi na blížiace sa roky“. Viaceré časti sú inšpirované jeho doterajšími príhovormi a kázňami.
Len nie mučiareň
Práve úvaha o umení správne kázať tvorí jednu zo súčastí dokumentu. Nudné, šablónovité, nekoncepčné a chaotické homílie sú totiž realitou v katolíckych chrámoch po celom svete, Slovensko nevynímajúc. Pontifik varuje pred ich prílišnou dĺžkou.
Kazateľ podľa neho síce môže byť schopný udržať pozornosť poslucháčov aj celú hodinu, avšak v takom prípade sa jeho slová stávajú dôležitejšie než samotná oslava viery. Homília by nemala mať formu zábavného programu, ale mala by byť systematická, jasná, nemala by obsahovať zložité teologické termíny a predovšetkým – mala by byť ladená pozitívne.
Komunikácia cirkvi vo všeobecnosti by sa podľa Františka mala podobať reči matky, ktorá s láskou a porozumením hovorí k svojim deťom. „Dobrá matka totiž dokáže rozoznať všetko, čo jej Boh prináša v jej deťoch, počúva ich obavy a učí sa od nich.“
