Zdravicou od agentúry Standard & Poor's, ktorá znížila rating EÚ na AA+, sa začal v Bruseli ďalší zo skvelých summitov lídrov.
Hoci známka hodnotí čosi iné, príznačne a decentne tým S&P ocenila údajne „historické rozhodnutie“ (Fico), ktorým je druhý diel – prvý je spoločný dohľad – bankovej únie, takzvaný rezolučný fond (RF). Mohol by sa volať aj revolučný. Ide totiž o ďalší z pokusov o inštitucionalizáciu dlhovej únie.
„Prácou“ RF napájaného odvodmi všetkých bánk únie má byť záchrana niektorého zo 130 najväčších finančných ústavov, ak prostriedky akcionárov a veriteľov nebudú stačiť. Čiže napríklad sanácia portugalskej banky (aj) slovenskými peniazmi.
Skôr než sa suverenisti stihnú trikrát prežehnať, treba povedať, že RF je figový list. Presnejšie figový trojlístok, keďže má zakryť dva ciele a podporiť jednu ilúziu.
Po prvé, ubezpečiť, presvedčiť (najmä) nemeckých voličov, že sa rodí mechanizmus, čo zastaví „tichú“ premenu ECB na takzvaného veriteľa poslednej inštancie, do ktorej pozície stavajú ECB nákupy dlhopisov gréckej a inej „dobrej adresy“.
Pričom, po druhé, to bude taký mechanizmus, o ktorom majú nielen tí hlúpejší (tí celkom iste) uveriť, že „záchranu viac neponesú na svojich pleciach daňoví poplatníci“ (Vazil Hudák), a podobne. To je tá ilúzia.
Po tretie, čo je pre lídrov a spriatelených bankárov to najpodstatnejšie, RF má dať zabudnúť na jediné ozajstné riešenie bankovej insolvencie, ktorým je rozdelenie veľkých bánk tak, aby už žiadna z nich nebola taká systémovo dôležitá, aby ako „too big to fail“ ju musel štát zachraňovať.
A pozor, to by tentoraz neznamenalo žiadnu reguláciu etatistického typu, ale pekné „britské“ riešenie ministra Osborna, odporúčané všetkými normálnymi analytikmi: Oddeliť takzvanú konzervatívnu, komerčnú časť bankovníctva, kde budú vklady naďalej kryté, od riskantnej „kasínovej“ časti, kde by nič kryté nebolo a investori by robili rizikové investície, resp. hrali ruletu na vlastnú zodpovednosť.
„Figovosť“ rezolučného fondu je, samozrejme, v tom, že 55 miliárd, čo má byť konečný stav dosiahnutý v roku 2025, ani nepostačuje na riešenie krízy rozmerov tej, ktorou sme prešli, respektíve prechádzame, ani neoslobodzuje daňových poplatníkov Európy.
Skutočnosť, že sanácia bánk po septembri 2008 doteraz stála pol bilióna, hovorí presne toľko, že aby sa „mechanizmus“ dal brať vážne, zväčšený by musel byť aspoň desaťnásobne.
Prečítajte si aj ďalšie komentáre:
[content type="avizo-clanok" img-db="schutz" id="7048206" url-type="sme-article"]Médiá v rukách skupín s netransparentnou minulosťou a konfliktom záujmov sú vážny problém, píše Peter Schutz[/content]
[content type="avizo-clanok" img-db="galis" id="7048209" url-type="sme-article"]Obama v piatom roku v úrade nezvláda svojich podriadených, alebo – čo je horšie – klame, píše Tomáš Gális[/content]
