Kedysi Vianoce prichádzali ticho a nenápadne. Po snehu, ktorý im starostlivý svätý Martin každoročne v predstihu rozostlal na cestu, ako intímny rodinný sviatok.
Deti sa v tieto zázračné dni tromfovali, kto má krajší stromček a väčšiu hŕbu darčekov. S chuťou sme sa hrali raz pod kresťanským, potom pod židovským či dokonca bezvereckým stromčekom.
Mimochodom, svoj prvý stromček som vraj okamžite strhol zo stola a podpálil ním koberec. Možno si predstaviť plamennejšie nadšenie?
Spomínam na tieto detsky nevinné Vianoce vždy, keď sa začína blížiť Štedrý večer. Okolo stola je nás čoraz viac. Každý rok niekto pribudne, no najdôležitejší je stále starý otec. Úzko spolupracuje s Ježiškom, ktorý jeho staromódnym kaviarenským zvončekom ohlasuje príchod do našej parádnej izby.
Na tento trik som nikdy neprišiel: primitívny zvonček, nie elektrický ani na mechanické potiahnutie šnúrky, treba naň zhora udrieť dlaňou. A predsa sa ozve v zaručene prázdnej a navyše na dva západy zamknutej miestnosti bez ďalšieho vchodu... Sherlock Holmes aby sa v tom vyznal.
Nad vyprážaným kaprom zaznie každoročne duchaplná otázka, kde ho Jožko báči ulovil. Pritom celý Trenčín dobre vie, že vášniví rybári otec a Jožko báči poslednú rybu z Váhu vytiahli v roku 1927.
Potom sa obradne popíja fľaškové plzenské a víno mierne pochybného pôvodu. Oboje starý otec a babka pritiahli vo veľkej taške z kaviarne. Chrumkajú sa zázvorníky, medovníky, pravdaže, mamin tradičný makovník a orechovník a každý debatuje s každým. Iba otec túžobne kedy-tedy pozrie na dvere do predsiene: rád by si zapálil. Občas sa dedko pridá vonným dymom z odvážne prehnutej viržinky.
Hlasy plné záujmu a sympatií upokojujú. Človek sa vracia do detstva, zaplavuje ho blaženosť ako v uspávajúcom hojdaní morských vlniek, ako kedysi pod stromčekom medzi darčekmi.
Keď sa naplní čas, spoločnosť sa rozlúči. So ženou ešte chvíľu posedíme za stolom. Potom z neho zoberie riad a tie naše dva osamotené taniere a príbory šuchne do výlevky.
