Sedel som včera doma domliaždený z futbalu a pozeral facebookové statusy. Masové vianočné vypekanie. Domáce koláčiky. V koláčikovej oblasti som veľmi rozmaznaný, pretože moja mama hrdo nesie zástavu babkiných koláčov a fascinuje nimi zástupy, ale aj tak som nevydržal a krívajúc som sa vybral kúpiť niečo, čo by aspoň vzdialene pripomínalo domáce výtvory.
Išiel som popri miestnom kostole, tom, kde požehnávajú plecniaky. Bol zavretý a tabuľa prísne napomínala, že neslobodno prekračovať hranice majetku kostola. Napriek tomu na schodoch niekto sedel.
Starý čínsky bezdomovec s dlhými šedivými vlasmi. Dva igelitové sáčky s celým imaním a kartóny prichystané na spanie. Sedel, nehlučne plakal a utieral si slzy. Sedel a plakal.
Nedalo sa len tak prejsť. No nedalo, aj ked som inak riadne hovado.
"Hi. Do you need any help?" ("Potrebujete pomoc?")
"Leave me alone. Nobody can help. Go away."("Nechaj ma. Mne nepomôže nikto. Choď preč.")
Pohľadnica od Obamu
Neviem prečo som si spomenul na virtuálnu vianočnú pohľadnicu, ktorú mi poslal Obama. Sťažoval sa na nej, aký to bol zložitý rok, plný ťažkostí a prekážok. A potom som si uvedomil, aké mám ja problémy, či vlastne aké problémy nemám.
Najbližší útulok je na Bowery, dedko nevyzeral, že by tam došiel. Sú síce Vianoce, ale vonku bolo 21 stupňov, tak nehrozilo, že zamrzne. Policajná stanica je za rohom, tak som išiel zistiť, či by ho tam zobrali. Asi mu to veľmi nepomohlo, ale zobrali. A ja som si išiel kúpiť tie koláčiky, predsa len.
Keď som šiel naspäť, už tam nebol.
Prestalo ma bolieť bedro a trápiť nefungujúci biznis. Možno to nefunguje na všetko, ale na chvíľu tá relativizácia pomôže.
Relativizovať alebo nasrdiť?
Budem si takto ešte musieť zrelativizovať všeličo. Napríklad to, že akční sú iba nahnevaní ľudia. Neviem, či nahnevaní ľudia menej rozmýšľajú, alebo ľudia, ktorí menej rozmýšľajú sa rýchlejšie nahnevajú, ale v každom prípade ich je ľahšie k niečomu podnietiť. A oni sa rozbehnú. Napríklad k volebnej miestnosti. Tí pokojnejší, rozmýšľajúci, sedia doma, aby nemuseli voliť menšie zlo - a vyhrá väčšie.
Asi preto neexistuje na Slovensku politická strana, v ktorej by bola väčšina normálnych ľudí, ktorí by sa dokázali na niečom slušnom dohodnúť. Slušnejším je ešte stále celkom dobre a nevedia sa dostatočne nasrdiť k nejakej akcii. Na zlodejine a podvodoch sa zjavne dohaduje oveľa ľahšie.
Redkvičky si pamätajú. A my?
Celkom na záver (rozjímania i kalendárneho roku) ma trápi už len to, že podľa posledných výskumov majú rastliny a stromy pamäť, najmä v koreňoch. Škoda, že my Slováci nie sme redkvičky, fikusy alebo sosny. Možno by sme si pamätali, že už pred 70 rokmi nám Janko Jesenský odkazoval, že nemáme podľahnúť ani nacionalistickému besneniu, ani náboženskému blúzneniu.
Možno by sme ako redkvičky viacej spozorneli, keď po prezidentovi, ktorý myslel národne a cítil sociálne, začne ďalší vykladať, že nás chce viesť ako prezident, lebo to chápe ako službu ľudu, po nemecky Volk zu dienen. Možno by sme si ako sosny spomenuli, že už bola národná a socialistická strana pre pracujúcich - a ako sa to skončilo.
Orgánom tej strany bol Volkischer Beobachter, čiže Ľudový pozorovateľ. Iba redkvička tuší, prečo na Slovensku existuje server beo.sk, ktorý sa predtým volal - ľudový pozorovateľ.
A taký fikus si určite pamätá malého fúzkatého, ktorý chcel ovládať aj stranu, aj najvyšší súd, aj vládu, aj parlament a napokon ako vodca, slúžiť ľudu.
Tak. Už len toto rýchlo zrelativizovať a budú to pokojné a príjemné Vianoce, ktoré, samozrejme, želám aj vám všetkým.
[content type="fb" stype="fanpage" url="https://www.facebook.com/Peter.Breiner"][/content]
