Literárium / Ivan Kadlečík
Voda je tekutina, preto tečie. Ale za istých okolností, zachovajúc si svoju chemickú podstatu, zastane, stvrdne na kameň a nehybne odpočíva. Zmení si aj meno. Inokedy zmení aj farbu a začne lietať a sypať sa. A voda sa sypala ako v rozprávke. Prikryje všetko bez kompromisu. Je to statočné, čestné, poctivé a spravodlivé. Až keď sa roztopí, nájdeme pri cestách, na odpočívadlách a na brehoch potokov svinčík plastových fliaš, zdrapov igelitových obalov, pneumatiky. Hľadám nejaké hnusné slovo, ktorým by som označil ľudí, čo to tam nahádzali. Ale akým slovom by som potom pomenoval tých, ktorí to vyrábajú, balia, predávajú? Krabička, ktorá obsahuje štyri tenké kolieska salámy, je niekoľkonásobne väčšia a ťažšia než jej obsah.
Padá sneh, padá ako vrabčie hlavy, tak sa začína báseň, ktorú sme sa kedysi na základnej škole museli bifľovať naspamäť. Dnes sa memorovanie, ktoré stimuluje vôľu, pamäť a prácu mozgu, považuje za nezmysel. Uprednostňuje sa „kreativita“, teda hravý spôsob, zábavná forma a emocionálna metóda, lebo pedagogika si nevie nájsť svoje poslanie a zmysel, či jej úlohou je sformovať intelektuálnu a mravnú osobnosť, alebo otrokov pre trh práce. Už v antike však vedeli, že pedagogika (z gréckeho paideia) znamená starostlivosť o dušu, aby bola ako sneh.
Po snehu sa píše kráčaním. Ktosi menom Homér alebo Izaiáš alebo Hviezdoslav už predo mnou išiel. Kráča sa písmom. Stúpam do tých predchádzajúcich stôp dosť presne, občas vedľa. Našľapujem do vytlačených slov a písmen v snehu a teší ma, že predsa len čosi po nás ostane aspoň do odmäku. Čítame kópie kópií, píšeme odkazy starých odtlačkov. Originál sme zabudli.
Pohyblivý sneh je synergický efekt. Keď padá, aj keď náhodou nepadá. Je vždy. Ako v, ž, d a nesmrteľný ypsilon. Zhora a nečakane. Bude tu presne toľko snehu, koľko len kto bude chcieť. Koľko bude treba. Lebo spisovateľ, literatúra, to je vlastne pamäť, teda aj proroctvo, ktoré sa vždy splní, ak človek urobí to, čo treba a ak dodržiava slovo. Všetko, čo sa stane, je presne také ako človek, ktorému sa to stane.
A sneh len nepadá a nepadá. Nepadať neprestáva. Dosť veľa ho už nenapadalo, možno aj meter a viac. Tak nám treba. Čo teraz? Napíšeme si ho. Aj ja som tak urobil, sotva desaťročný, v básni, ktorá sa začínala: Padá, padá sneh, deti vravia nech... Milé a hlúpučké, ako to máme radi v televízii.
