Píše Silvester Lavrík (1964),
spisovateľ, dramatika režisér
Myslím, že to poznáte – stojíte pred domom a za živý svet sa vám nevie zmestiť do hlavy, prečo vás tam vaše auto nepočkalo. Horúčkovito a bezvýsledne pátrate v pamäti, nakoniec to vzdáte a zavoláte policajtom. Keď im s tlčúcim srdcom nadiktujete potrebné údaje, skríknete – už viem, kde som ho zaparkoval! Inokedy hľadíte do vysvietenej chladničky zúfalý z toho, že sa vám nedarí pochopiť, prečo ste ju vôbec otvárali. A potom si spomeniete, že pôvodne ste sa vybrali do kúpeľne umyť si zuby. Piaty raz po sebe dvíhate z podlahy kávovú lyžičku, znova ju oplachujete a krútite hlavou nad tým, ako je vôbec možné, že vám pre totálnu neschopnosť ešte neodobrali občiansky preukaz.
Veru áno. Koho ani raz v živote nerozveselil pocit vlastnej márnosti a beznádeje, nech do mňa pokojne hodí kameňom. Budem stáť uprostred všeobecného veselia posledného dňa v roku a neuhnem. Nebude totiž kam, lebo ak si mám vybrať medzi svetlicou, delobuchom a kameňom spoluobčana spravodlivo rozhorčeného nad tým, že mu chcem kaziť náladu, rozhodne volím to posledné. Bude totiž v práve. Problémom je však to, že mňa vedomie tohto paradoxu rozveseľuje. Takže ma v tom pestro veselom zástupe normálne spochabených ľudí nebude možné odhaliť.
