Píše Ian Buruma, profesor na Bard College v Spojených štátoch
Jednou z možností, ako sa pozerať na rastúce vojenské napätie pre niekoľko maličkých ostrovčekov vo Východočínskom mori, je vidieť v nedávnych udalostiach jasný príklad mocenskej politiky.
Čína je na vzostupe, Japonsko zažíva hospodársku stagnáciu a Kórejský polostrov zostáva rozdelený. Je len prirodzené, že sa Čína pokúsi opätovne uplatniť svoju historickú nadvládu nad regiónom.
Rovnako prirodzené je, že je Japonsko znervóznené možnosťou, že sa stane svojho druhu vazalským štátom (Kórejčania sú na túto úlohu vo vzťahu s Čínou zvyknutejší).
Podriadenosť americkej sile, ktorú Japonsko zažíva od roku 1945, je nevyhnutným dôsledkom katastrofálnej vojny. Väčšina Japoncov s tým dokáže žiť. Podriadenosť Číne by však bola neznesiteľná.
Vzhľadom na to, že si východoázijská politika zachováva vysoko dynastický ráz, by však mohlo byť rovnako užitočné aj biografické vysvetlenie. Japonský premiér Šinzo Abe je vnukom Nobusuke Kišiho, ktorý za vojny pôsobil ako minister priemyslu. Kiši, ktorého v roku 1945 Američania uväznili ako vojnového zločinca, na začiatku studenej vojny bez procesu prepustili a ako konzervatívca ho v roku 1957 zvolili za premiéra.
