KNIHA TÝŽDŇA
MA VIE / MůJ ŽIVOT
Chagall naplnil svoj čas až po okraj – službou umeniu a láskou k životu
Marc Chagall (1887 – 1985) rozdával na všetky strany a sám seba považoval za obdareného človeka a umelca. Keď mu v roku jeho osemdesiatin usporiadali vo Francúzsku veľké výstavy, vlastné obrazy si vraj prezeral s údivom dieťaťa. Žasol nad svojím životom i nad tým, akú zázračnú púť prešiel ten chudobný židovský chlapec z Vitebska.
Jeho spomienky vyšli knižne už v roku 1931 a nedávno ich pod rovnakým názvom – Ma vie, Můj život vydala pražská Metafora v preklade Jakuba Volného a s doslovom Václava Vokolka.
Portréty na rozlúčku
Chagall dopísal memoáre v roku 1922 v Moskve a poňal ich ako rozlúčku s milovaným rodným mestom. Tvoria ju s láskou a vďakou napísané portréty rodičov, príbuzných, priateľov a miest.
Sú na nich všetci jemu blízki ľudia: „stále unavený a ustaraný otec“, ktorému „z očí občas svietilo prívetivé svetlo“ a iba malý Marc poznal „jeho ľudové, poetické a tichom otupené srdce“. Mama, ktorej venoval aj takúto otázku: „Mohol by som si z vlastných slov pre teba odvinúť trochu nehy, hebkej a láskavej?“ Babička, ktorá „sa skladá iba zo šatky okolo hlavy, sukienky a obličaja pokrytého vráskami“. Strýko Juda, čo „odchádza na ulicu a líha si na strechu kostola“. Svetlo však prichádzalo aj od vzdialených príbuzných – od hviezd: „Odprevádzajú ma ku škole a čakajú na mňa, kým sa vrátim,“ píše Chagall s výčitkou, že ich nechal „osamote a v takej závratnej výške“.
Jeho kaleidoskopické rozprávanie zavše nadobúda podobu básne. Je popretkávané skutočnými epizódami i útržkami snov a polosnov vizualizovaných presne volenými slovami. Spomínanie si pritom zachováva hovorový ráz a pôvodnosť a pôsobí, akoby sa rozprávač s príbehmi, neraz čerpajúcimi zo starého židovského mysticizmu, zdôveroval poslucháčom.
Chagall neprepisoval realitu. Ako rozprával, mohol aj maľovať, lebo sa mu „v duši ako zázrakom rodilo zátišie“ s presným dátumom vzniku: „Jedného krásneho dňa (hoci všetky dni sú krásne).“ Slovo a ťah štetcom sa tak stali oslavou života a jeho krás, dolovaných so zmyslom pre temer obradnú sviatočnosť. Keby pri tom chodil, možno by jeho prvá žena Bella Rosenfeldová znovu napísala v knihe pamätí Horiace svetlo, že sa „pohyboval, akoby sa bál došliapnuť na zem“.
Ak maliar a scénický výtvarník Léon Bakst povedal, že Chagallove obrazy spievajú, ozvenu tohto spevu počuť aj v knihe Môj život, ktorá je trochu modlitbou, beletrizovanou ilustráciou pokory a židovskej zbožnosti („kiež mi Boh dovolí prelievať pred mojimi plátnami skutočné slzy“).
Chagall písal aj verše, no neodvážil sa ich ukázať napríklad Blokovi. Často ho zmáhali pochybnosti („možno je moje umenie umením nezmyselného“), no spoliehal sa na svoj inštinkt a ten ho nikdy nesklamal – vždy maľoval ako Marc Chagall, „nadprirodzene“, čo bol prívlastok, ktorý ako prvý zišiel na um Apollinairovi, keď vstúpil do jeho parížskeho ateliéru. A rovnako „nadprirodzene“ Chagall písal.
V inom svetle a svete
Túžil po Paríži, no ten sa mu dlho vzďaľoval. Svet výtvarného umenia, vzdelania mu najprv ponúkol Petrohrad, no ako občan druhej kategórie musel pre pobyt v meste namáhavo zháňať povolenie. Neskôr ho predstavili advokátovi a poslancovi dumy Vinaverovi, ktorý si od neho kúpil dva obrazy a poskytol mu peniaze na pobyt v Paríži ešte pred vypuknutím prvej svetovej vojny. La Ruche, čiže Úľ – centrum vtedajšej avantgardy (kde dodnes sídli šesťdesiat ateliérov) bol v tej chvíli na dosah. A s ním múzeá, salóny a výstavy, kde ho fascinoval Rembrandt a nadchli Chardin, Fouquet či Géricault. Chagall zrazu žil život a čas v inom svetle a svete, kde mu spoločnosť robil básnik a esejista expresionizmu Ludwig Rubiner, básnik Blaise Cendrars alebo historik umenia Max Jakob.
Nasledoval však návrat do Ruska zmietajúceho sa vo vojne a vo dvoch revolúciách roku 1917, a tak v knihe defilujú postavy z vtedajšieho kultúrneho i politického prostredia. Povedzme Majakovskij, ktorý tušil, že Chagallovi „sa bridí jeho vykrikovanie a verejné pľuvanie“. Vitebský maliar mal radšej Jesenina, čo „so slzami v očiach nemlátil do stola, ale bil sa do pŕs, nepľul na iných, ale sám sebe do tváre“.
Ďalšie stránky memoárov zapĺňajú bezmenní, sebaistí revoluční hlupáci, ktorí v mene proletárskeho umenia žiadali „smrť obrazom!“ Aj takýmto heslom sa popri doktrínach a frázach otvárali nové obzory a rozširoval sa priestor.
Chagall aj v časoch domových prehliadok, rabovania, zatýkania a zabíjania veril, že „revolúcia môže byť veľká a súčasne si môže zachovať úctu k ľuďom“. Aj vtedy nachádzal poéziu v živote. Len jeho huslista hral s väčšou clivotou, akoby tušil, že po prvej svetovej príde aj druhá, akoby už na toto ďalšie smetisko ľudských dejín zvolával kohúty plašiace smrť. Svoj láskavý tón a porozumenie životu naplno demonštruje aj v tých častiach knihy, ktoré obsahujú jeho bolestné skúsenosti, keď sa s Bellou a dcérou Idou sťahoval nevedno kam, zažívajúc neistotu, úzkosť a hlad.
Istý čas ešte zostal vo Vitebsku, kde založil školu výtvarných umení a stal sa jej riaditeľom. Chcel vybudovať aj múzeum a mestské umelecké dielne. Z akadémie ho však vylúčili. Strojcovia ružových zajtrajškov s čiernobielym videním si nevedeli predstaviť zelenú kravu či letiaceho koňa. Ich predstavivosť nemohla presiahnuť horizont triedneho boja a jeho metódy.
Marc Chagall miloval umenie a život. Jedno oslavoval druhým a oboje sa mu stalo prostriedkom i cieľom. Preto sa zrodilo toľko poézie. Aj v tejto knihe.
