Píše poslanec Miroslav Beblavý
Slovo „sociálne“ si na Slovensku zatiaľ úspešne patentoval Robert Fico. Pre neľavicového politika či komentátora je jeho použitie takmer vulgárne. Podľa môjho bývalého kolegu Ľudovíta Kaníka úpadok SDKÚ spôsobilo to, že chcela byť príliš sociálnou.
Richard Sulík označil kedysi mňa, umierneného liberála, za mladého socialistu. A len pred pár týždňami jeden z najvplyvnejších slovenských komentátorov Peter Schutz označil priebežný dôchodkový systém, ktorý existuje v celom vyspelom svete, za „monštrum… pyramídu so zámerom vytvoriť kolektívne závislosti od prerozdeľovania a tým zvýšiť moc politikov“. Tá podľa neho „zrodila základný pilier sociálneho štátu - infantilizáciu dospelého obyvateľstva“.
Dovoľte mi preto začať z mosta do prosta. Môžu sa stredopraví politici hlásiť k sociálnemu štátu? Môžu a mali by. Nielen preto, že voliči za normálnych okolností ťažko zveria moc do rúk niekomu, kto len čaká na prvú možnosť ho rozmontovať. Prihlásenie k sociálnemu štátu znamená aj možnosť určiť jeho podobu v súlade s potrebami Slovenska.
Dôležité je, ako vyzerá
Sociálny štát je jedným z veľkých výdobytkov 20. storočia. Prvýkrát v dejinách tejto planéty je spoločnosť schopná a ochotná zabezpečiť primeranú pomoc a ochranu pre každého svojho člena. Sociálny štát je v kombinácii s demokraciou a trhovou ekonomikou odmietnutím nielen absolútneho sebectva a sociálneho darwinizmu, ale aj komunizmu a fašizmu. Bez fungujúceho sociálneho štátu nemôže existovať ani rovnosť šancí.
Ak by sme vedeli, kto z našich pravekých predkov vynašiel zakladanie ohňa, oslavovali by sme ho ako najväčšiu osobnosť vo svetových dejinách. Napriek tomu, že oheň je veľmi zlý pán. Rovnako je to aj so sociálnym štátom – nejde o to, či áno, alebo nie, ale o to, v akom rozsahu a s akými prioritami. Platí napríklad, že pracovať sa musí oplatiť – opačný prístup viedol všade na svete k veľmi nezdravým výsledkom.
Rovnako dôležitá je pre krajinu nášho typu veľkosť sociálneho štátu. Financuje sa buď vyššími daňami, alebo na úkor investícií do budúcnosti (školstvo, veda, infraštruktúra). Krajiny, ktoré ešte len dobiehajú vyspelý Západ, musia dávať obzvlášť veľký pozor na primeranú rovnováhu. Inak sa ľahko dostanú do situácie – ako dnes Slovensko – kde ekonomika upadá napriek tomu, že sociálny štát je menší ako na Západe. Môžu za to zle nastavené dane, chýbajúce investície a neschopnosť určiť si sociálne priority.
Nie je to podvod
Robert Fico predáva sociálny štát na spôsob – nikdy nič neobmedzíme a ak čo len trochu môžeme, tak porozdávame a o budúcnosť nech sa stará niekto iný. Stredopravá politika mu nemá a nemôže konkurovať v tomto populistickom poňatí vládnutia. Vieme, že len fungujúca súkromná ekonomika a vyššia zamestnanosť môžu skutočne pomôcť k lepšiemu životu na Slovensku.
Je však chyba vnímať sociálny štát automaticky ako podvod, ktorý zotročuje ľudí a robí z nich nenásytné trúdy. Aj sociálny štát má svoj investičný rozmer. Ak dokáže napríklad pomôcť v náročnom období pracujúcim mladým rodinám, podporuje súčasný aj budúci ekonomický úspech krajiny. Preto je dôležité diskutovať nielen o veľkosti sociálneho štátu, ale aj o nových prioritách pre 21. storočie. Táto debata už prebehla v celej západnej Európe, len u nás zatiaľ nie.
Stredopraví politici nikdy nedokážu byť „sociálnejší ako Fico“, a ani by sa nemali snažiť. Na rozdiel od neho veríme na slobodu a zodpovednosť. Nemáme sa však prečo hanbiť za solidaritu a sociálny štát. Ani ich prenechať populistom.
