Potom sa stal zázrak: 1. januára 1990 druhá veta novoročného prejavu Václava Havla znela: „Předpokládám, že jste mne nenavrhli do tohoto úřadu proto, abych vám i já lhal.“ O tri roky bezduchosť prezidentských novoročeniek pokračovala na slovenský spôsob.
Ani posledný prejav dosluhujúceho prezidenta nesklamal; zapamätal som si z neho, že „v ostatných rokoch viaceré naše vína porážajú na svetových súťažiach aj vína z renomovaných krajín sveta“, a že „dnes, keď ju máme (demokraciu, pozn. JŠ), ju nevieme zodpovedne využívať“. Teda až toľko sebakritiky som od odstupujúcej hlavy štátu nečakal.
