Píše spisovateľ Michal Hvorecký (1976).
Naposledy mu vyšla kniha Spamäti
Minulosť Spiša fascinuje aj pri pomyslení, že z pamiatok sa zachoval len zlomok. O to neuveriteľnejšie je, čo sa tam stavia teraz.
Po mnohých rokoch som strávil Vianoce mimo Bratislavy. Zamieril som na Spiš, ktorému sa po nemecky hovorilo Zips, po maďarsky Szepesség a poľsky Spisz. Svojrázny región formovali viaceré etniká a hovorilo sa tam mnohými jazykmi. Rozprestiera sa od hranice s Poľskom pri Červenom Kláštore až po Gelnicu, alebo aj od Vysokých Tatier po Slovenské rudohorie.
Od 12. storočia priestor kolonizovali Nemci, ktorí tam založili významné mestá a prispeli k dlhodobému rozvoju a bohatstvu kraja. Banské a hutnícke mestá mali takú hodnotu, že ich Mária Terézia vyplatila Poľsku, aby sa vrátili naspäť do monarchie. Na území horného Uhorska boli do objavenia Ameriky najbohatšie zdroje drahých kovov na svete. Navyše, hlboké vnútrozemie obklopené horami patrilo medzi najbezpečnejšie územia ríše.
Komiks na múroch
Ekonomický rozmach priniesol kraju špecifickú architektúru a zlatý vek stredovekého umenia. Kam človek po Gotickej ceste zájde, tam vzácna pamiatka. Ruina Miloj patrila podľa legendy zaniknutej obci. Jednoduchý pompézny románsky chrám s novšími rebrovými oknami mal pre istotu aj strieľne.
Navôkol v divokej a krásnej krajine tečú potoky, ktorým dali pôvodní keltskí a slovanskí obyvatelia poetické názvy Gylnych (teraz Hnilec), Monoros (Zimná) alebo Kostrosin (Zlatý potok). Mýtický vrch Kabalahegye sa volá Kobylia hora.
