Mnohé komentáre si doposiaľ všímajú najmä dve skutočnosti. Prvou je bezkonkurenčné postavenie najsilnejšieho kandidáta a tromfy svedčiace v jeho prospech: pozícia premiéra, predsedu dlhodobo najpopulárnejšej strany, kandidáta so skúsenosťami v riadení štátu, známeho v zahraničí, politika schopného nachádzať podporu v rôznych spoločenských prostrediach, vzbudzovať vo voličoch presvedčenie, že sa o nich stará.
Druhou je slabosť opozície, jej roztrieštenosť a rozhádanosť a tým aj celkové slabšie vyhliadky ktoréhokoľvek oponenta, ktorý by s ním súperil v druhom kole. Moderátori grilujú opozičných predstaviteľov a plným priehrštím sypú argumenty o ich chybách a zlyhaniach. Kandidáta-premiéra si takto na ražni opekať nemôžu, keďže ten zvyčajne vedie najmä monológy a citlivým témam sa v diskusii vyhýba.
Objavujú sa tipy na víťaza, a dokonca aj tento denník, ktorému Robert Fico nemôže prísť na meno, ho odhaduje ako budúceho prezidenta.
Na súčasný stav sa môžeme pozrieť aj inými očami, optikou „sebanaplňujúceho sa proroctva“, ktoré kedysi opísal sociológ Robert Merton. Ako jeho príklad uvádzal banku, o ktorej sa rozchýri, že jej hrozí nesolventnosť: len čo tomu jej klienti uveria, začnú svoje úspory vyberať a banka sa skutočne ocitne v problémoch.
