Píše americký novinár Jeffrey Goldberg
ktorý prispieva do The Atlantic
Kritici Ariela Šarona ku koncu politickej kariéry obviňovali, že sa zbláznil, lebo zradil všetko to, za čo dovtedy bojoval. Pritom to nebola pravda, Šaron len inak začal vnímať realitu.
Krátko po vypuknutí druhej intifády v roku 2000 – údajne, ale nie naozaj, vyprovokovanej prechádzkou Ariela Šarona po Chrámovej hore v Jeruzaleme – som navštívil Šaronov ranč v južnom Izraeli.
U Šarona, ktorý v sobotu zomrel, vtedy bolo 200 hostí. V tom čase bol lídrom strany Likud, usiloval sa o post premiéra a ranč bol plný straníckych aktivistov.
V jednej chvíli skupina mladých podporovateľov začala, použijúc Šaronovu prezývku, kričať: „Arik, kráľ Izraela.“ Chvíľu som posedel s jedným z najvplyvnejších zástancov tvrdej línie Likudu Uzim Landauom.
Mierový proces z Osla bol v tom čase už viac-menej mŕtvy. Vtedajší premiér Ehud Barak sa niekoľko mesiacov predtým do Izraela vrátil z Camp Davidu s prázdnymi rukami. Palestínčanom ponúkol väčšinu toho, o čo žiadali, lenže Jásir Arafat rokovanie opustil bez akéhokoľvek protinávrhu. Barak strácal v prieskumoch a Šaron cítil šancu.
Spýtal som sa Landaua, kľúčového Šaronovho spojenca, na zmrazenie mierového procesu. „Oslo je Mníchov a Arik je Churchill,“ vyhlásil.
Neskôr som sa Šarona spýtal, či s tým súhlasí. Nie na Churchilla, ale na tvrdenie, že Bill Clinton a Ehud Barak chceli Izraelu urobiť to, čo spravil Chamberlain Československu.
„Sú ľudia, ktorí nechápu skutočné ciele Palestínčanov,“ povedal Šaron. „Nepatrím medzi nich. Chcú zničiť Izrael. Chcú našu krajinu.“
Po rokoch
O päť rokov neskôr už ako premiér bol ochotný urobiť niečo, čo by od neho čakal málokto: pripravoval jednostranné stiahnutie izraelských osadníkov a vojakov z pásma Gazy. Bolo to šokujúce, pretože to bol práve Šaron, kto ako člen vlády štvrťstoročie predtým poslal osadníkov do Gazy.
