Na prelome rokov sa v mojom blízkom okolí narodila celá kopa detí. Spomenula som si na Blaha Uhlára a jeden z jeho rituálov, keď nás zbadal, stabilný hlúčik priateľov, sedieť v krčme Stoka - podišiel k stolu, chvíľu na nás mlčky hľadel a potom znechutene vyhlásil: Stále tie isté tváre!
A zatiaľ čo som sa na Nový rok plavila na lodi, ktorá zdolávala osemmetrové vlny, tu sa vylodil roj nových - celkom čerstvých tváričiek. Po deviatich mesiacoch omývania a čľapotania sa. A bolo okolo toho aj mnoho diskusií, kým sa prvýkrát nadýchli. Kde poviť? A kde si pritom povyť? V Ružinove? Topoľčiankach? Hainburgu? Doma? Do vody, vzduchu, ležiac na lopatkách, sediac na lopte? A či sa len tak, ako Budhova matka vyšvihnúť k najbližšiemu konáru a pevne sa držať nad zemou.
