KNIHA TÝŽDŇA / ROZPOMÍNKY. CO NA SEBE VÍM
Presnosť, s akou dramatik, prozaik a politik Milan Uhde zdokumentoval svoj život, je ohromujúca
Viem si predstaviť jednu skupinu čitateľov, ktorú jeho spomienky znervóznia. Brnianski eštebáci na dôchodku - ak nejakí sú a v prípade, že by knihu Rozpomínky. Co na sebe vím(Torst/Host 2013)čítali - sa musia pred svojím bývalým „objektom“ hanbiť. Takto sa vedú poriadne záznamy. Nehovoriac o tom, že až teraz zistia, čo všetko im v súvislosti s príslušníkom literárnej alternatívy v rokoch normalizácie uniklo.
Uhdeho životný príbeh nie je, samozrejme, obmedzený iba na roky normalizačného dusna a porevolučné politické pôsobenia. Počas novembrovej noci v roku 1936, keď sa narodil, prebiehala skúška zatemňovacieho systému ako príprava na nepriateľské bombardovanie. Jeho matka spomínala na cestu zo sanatória, v ktorom rodila – aj reflektory auta museli byť kryté návlekmi. Bolo to znamenie symbolizujúce jeho budúcnosť? V duchu starej židovskej anekdoty sa Uhde nechce venovať tomu, kedy a kde sa narodil. O tom vie totiž iba z počutia.
Nekompromisný voči sebe začína byť rýchlo. Nečaká na dospelé roky, keď sa už nikto nemôže dištancovať od vlastných rozhodnutí. Malý Milan bol neprirodzene vážny čitateľ, malý fanatik a moralista, dokonca až sociálny analfabet. S tvrdohlavosťou, s akou deti nechcú pustiť svoje hračky, poúčal okolie o význame a kráse nového poriadku. Uhde nepatrí k tým, ktorí s materským mliekom nasávali aj disidentskú náturu a pri táborákoch s rodičmi sa učili umeniu revolty.
Veľkorysé spomínanie
Prísne hodnotenie pokračuje aj voči obdobiu vysokoškolského štúdia. Bol „schopný lstivého uličnictví, provokace omezených rozměrů, divadelně pojatých veřejných výstupů na nezávažná témata, ale uvnitř plný strachu a snahy nepřestoupit hranici“. V tejto fáze začína intenzívnejšie hodnotiť ľudí, s ktorými sa stretával alebo konfrontoval. Je zrejmé, že dnešný Uhde prešiel kus cesty a dávno nie je sociálne neprispôsobivý moralista.
Vo svojom spomínaní je veľkorysý. Irituje ho každá podoba jednostrannosti a predsudku. V profesoroch či neskorších literárnych spolupracovníkoch vníma pestrosť osudov, ich pohnútok, pokleskov i malých víťazstiev. Kúsky čistého charakteru dokáže objaviť aj tam, kde väčšina vidí iba zradu, kolaboráciu a oportunizmus. Ak nie je svetonázor sprevádzaný vševedúcnosťou a agresivitou, nemôže byť prekážkou priateľstva.
Tieto memoáre nie sú iba sebaspytovaním pamäti a dokumentom osobného rastu. Dostávajú novú hodnotu ako detailné svedectvo o českej literárnej scéne, ktorá sa postupne rozdelila na oficiálne javisko s podporou súdruhov a pololegálne až ilegálne územia, kde sa písalo na prieklepový papier a prestalo sa žobrať o cenzorskú pečiatku.
Zavrhnutie, ktoré sa dotklo aj Milana Uhdeho, je v jeho podaní také nedramatické (a to čítame pamäti dramatika!). Takmer nespozorujeme jeho príchod. Akoby náhodou je zrazu Uhde (po krachu Pražskej jari) nepohodlný a nevhodný na autorstvo divadelných hier. Autor kabaretnej hry Kráľ – Vávra na rozdiel od divadelnej postavy rozchod s režimom neplánoval. On nešiel do konfliktu, konflikt si ho našiel sám.
Ako chutí moc
Až teraz sa začína skutočné čítanie o neuveriteľných rozmeroch intrigánstva, všeobecnej úbohosti a nekultúry. V tomto reálnom husákovskom divadle sú figúry priebežne spájané a znovu znepriatelené s veľkou mierou absurdity. Hrdinovia sa hryzú a kolaboranti prekvapujú. Najperverznejšie je, že ide „len“ o divadelné hry, knihy a literárne časopisy. Ani táto zdanlivá bezvýznamnosť kultúrnej politiky nezabránila, aby Uhde na brnianskych uliciach stretával marginalizovaných básnikov, ktorí bez ohľadu na vlastnú genialitu živorili v zabudnutí.
Osemdesiatemu deviatemu a svojmu následnému politickému angažmánu Uhde venuje samostatnú kapitolu (Jak moc chutná moc). Nemení sa typ písma a, žiaľ, ani miera úbohosti prítomnej aj v posttotalitných príbehoch. V pozícii českého ministra kultúry a potom predsedu Poslaneckej snemovne sa konfrontuje viac s privatizačnými podrazmi a legalizmom ministerských úradníkov ako s plánmi na podporu kultúry v slobodných pomeroch. Epizódy s Václavom Klausom a prezidentom Havlom búrajú pohodlné mýty a súčasne znovu potvrdzujú autorovu ochotu vidieť svet v súvislostiach. Nastal čas odísť z politiky, lebo sa skončil čas intelektuálov a prišla éra technológov moci.
Málokto dokáže na sklonku života spísať 583-stranovú kroniku. Život v štýle Uhdeho nesmie prebudiť zbytočné komplexy. Dramatik vie o vlastnom živote výborne písať, ostatní ho môžu rovnako autenticky aspoň žiť.
