Literárium / Stanislav Rakús
Vzťah častí a celku je veľkou a širokou analytickou témou literatúry. Dotýka sa jedinečnej textovej situácie i vyšších literárnych celkov. Z komunikačného hľadiska môže byť signálom toho, ako a na akej úrovni čitateľ vníma a posudzuje detail, slovo, vetu, motív v ich vzťahu k širším tematickým, štýlovým a kompozičným štruktúrnym zložkám diela.
Kooperácia častí a celku hrá veľkú úlohu i pri epickom a dramatickom stvárňovaní sveta. Je do tej miery výrazná, že sa stáva častým a produktívnym predmetom porovnávania a azda aj preto môže na krátkej ploche príspevku poslúžiť ako vhodný podklad na demonštráciu zvoleného problému.
O diferenciačnej povahe častí v epike a dráme uvažuje už Friedrich Schiller, ktorý konštatuje, že samostatnosť častí je hlavným znakom epiky, a preto sa epik na rozdiel od dramatika nenáhli nepokojne k cieľu, ale s láskou zotrváva pri každom kroku.
Táto tendencia sa spomína a opakuje v rozličných teoretických úvahách a jedným z jej praktických prejavov býva neraz i to, že niektorí čitatelia v kontakte s objemnými románmi vynechávajú všetko, čo vytvára tzv. epickú šírku. Preskakujú odbočenia, opisy či úvahy a vyhľadávajú len príbehovú dramatickú niť rozprávania, ktorá ich svojimi nesamostatnými, k cieľu smerujúcimi časťami vedie k rozuzleniu, k odpovedi na otázku, ako sa to, čo začali sledovať, skončí.
Už tento neplnohodnotný spôsob čítania je výrazom elementárnej ľudskej túžby po napätí a príbehu. Dráma a dramatickosť, lebo i novela – aspoň v klasickom zmysle – má dramatický kompozičný pôdorys, sa však nevyčerpáva iba v tom, čo tvorí napätie a pohyb vpred, ale i v tom, čo sa za napätím a pohybovou emotivitou častí vo významovej a katarznej línii druhého plánu skrýva.
Dôsledný priraďovací systém v epike a samostatnosť jej rozľahlých častí doviedli Alfreda Döblina až k výstižnému obraznému vyjadreniu, že epika sa dá rozstrihať na kúsky, ktoré žijú naďalej vlastným životom. Epika predvádza široký a bohatý fiktívny svet, smerujúci v kombinácii častí a celku k úplnosti. Podobná svojou kompletnosťou látkovej skutočnosti, no výsostne umelecká, bude napriek historickej premenlivosti sveta fungovať vo svojej druhovej prirodzenosti i naďalej tak dobre ako jej dramatický náprotivok.
