Tak ako každá genocída – inštitúcia už neoddeliteľne spätá s najkrvavejším storočím v ľudských dejinách – aj tá rwandská desí svojou prehistóriou, rozsahom i rýchlosťou. Ale mrazí ešte z jedného jej rozmeru, totiž z neschopnosti vonkajšieho sveta krviprelievanie zastaviť.
Hoci priama zodpovednosť leží na časti väčšinových Hutuov, ktorí v roku 1994 vraždenie rozdúchali a vykonávali, pri pohľade do minulosti sa možno pýtať, kde sa stala prvá chyba.
Bolo to nemecké rozhodnutie ponechať menšinovým Tutsiom úrady? Belgické rozhodnutie dať im viac pôdy alebo vyznačiť málo viditeľné etnické rozdiely v občianskych preukazoch?
Okrem kolonizátorov, ktorých v umelo rozhraničených kolóniách rýchlo vystriedal chaos a jatky, za ne často mohli aj miestni intelektuáli. Tí hutuskí napríklad v roku 1957 spísali manifest o existencii dvoch odlišných rwandských rás.
Odtiaľ viedla priama cesta k rétorike, ktorá je dôverne známa aj Európanom a u nás je veľmi populárna ešte aj v súčasnosti: bohatstvo krajiny je disproporčne rozdelené. Tutsiovia vlastnia nadpriemerne veľký majetok.
Ak sa ich zbavíme, nielenže bude spravodlivo rozdelený, ale vyriešime tým aj všetky ostatné problémy krajiny. Domáce noviny a, najmä, rozhlas túto nenávisť, zabalenú do konšpiračných bludov, s radosťou šírili a zbavenie sa Tutsiov prezentovali ako dokončenie revolúcie.
Na rwandskej genocíde je šialený najmä fakt, že trvala len nejakých sto dní. Za ten čas však prišlo o život pol až jeden milión ľudí, často susedov, ktorí to pri nedostatku sofistikovanejších zbraní schytali mačetou.
Rwandská genocída bola dielom miestnych, je však aj zlým vysvedčením pre medzinárodné spoločenstvo. Pre susedné národy rovnako ako pre Európu, Spojené štáty i OSN. Tá kvôli odporu časti členov Bezpečnostnej rady a napriek výzvam veliteľa rwandskej misie mierových síl OSN Roméa Dallaireho proti dovozu zbraní ani vraždeniu nezasiahla.
Časť západnej spoločnosti by to ako obvykle bola považovala za neoprávnené zasahovanie do záležitostí inej krajiny, ale ako neskôr s ľútosťou povedal vtedajší americký prezident Bill Clinton, keby bol zasiahol, zachránil by možno tretinu obetí.
Keby bolo blížiace sa dvadsiate výročie rwandskej genocídy len spomienkou, bolo by to napriek všetkým jej obetiam vlastne dobre. Horšie by bolo, keby dnes do niečoho podobného prerástli aj vnútorné konflikty v Stredafrickej republike či Južnom Sudáne. Hoci príčiny sú skôr náboženské a politické ako etnické, Rwandu s nimi spája podobný problém.
Spojené národy síce majú v Afrike dvojnásobok vojakov ako pred dvadsiatimi rokmi (je ich takmer stotisíc a aktívne sú aj zbory Africkej únie), ale ich mandát je opäť obmedzený na sebaobranu. Ako v takejto situácii operovať v krajinách, čo sa zbláznili?
Čítajte ďalšie komentáre:
[content type="avizo-clanok" img-db="schutz" id="7073872" url-type="sme-article"]Kapitalizmus má príjmové nerovnosti priamo v DNA, napriek tomu je fenomenálne úspešný, píše Peter Schutz[/content]
[content type="avizo-clanok" img-db="morvay" id="7073876" url-type="sme-article"]Janukovyčovi stačilo čakať, namiesto toho sa rozhodol pritvrdiť, myslí si Peter Morvay[/content]
[content type="avizo-clanok" img-db="fila" id="7073880" url-type="sme-article"]V kauze Glance House zlyhalo toľko ľudí a inštitúcií, že by sa takmer mohlo zabudnúť na špeciálnu prokuratúru, píše Lukáš Fila[/content]
