V roztvorených nožniciach medzi predstavou a realitou je obrovský priestor na frustráciu jednotlivca a nestabilitu spoločnosti.
Ak by sa na Slovensku uskutočnila súťaž o Unwort des Jahres, teda slovo, ktoré v priebehu roka nabralo z nejakého dôvodu na hanlivosti, stalo by sa ním zrejme slovné spojenie frustrovaný volič.
A ak by sa uskutočnila súťaž o vetu, ktorá by dianie na Slovensku v roku 2013 zhrnula, bolo by to zrejme konštatovanie, že sa výrazne narušila spoločenská dohoda o demokracii, aj to len v prípade, ak nechceme 2013 označiť za rok, keď slovenská spoločnosť podnikla razantné kroky k pomäteniu sa.
Nejako inak
Padá vláda, želajte si niečo – tak znel okrídlený vtip na jeseň roku 2011, keď sa diskusia o tom, či je dôležitejšia zodpovednosť, alebo zásadovosť, viedla tak zásadne, až z nej boli predčasné voľby.
Potom sa zjavila Gorila. Či už pravdivá určite, čiastočne, alebo určite nie, vzácne prajná v tom, že inkriminovala z každého rožku niekoho.
Správa, ktorú navyše Gorila vyslala, bola úplne jasná - každý, úplne každý, nezávisle od funkcie, ktorú zastáva, a strany, v mene ktorej to robí, je skorumpovaný.
Vyvolala hnev šokujúcou otvorenosťou a potvrdila (alebo sa tak aspoň tvárila) to, z čoho mnohí politiku upodozrievali už predtým - že nie je službou občanom, ale skupinám a ľuďom v pozadí.
Je, bohužiaľ, úplne jedno, či a nakoľko bola pravdivá, ak by totiž to podozrenie nebolo dlhodobé a potvrdené mnohými nikdy nepotvrdenými kauzami, neviedla by nikdy k najväčším občianskym protestom od novembra ’89.
Od Gorily je tak síce možné odvíjať korene dnešnej spoločenskej nestability, nie však nespokojnosti, tá existovala dlhodobo.
Leitmotívom tých mrazivých večerov bol neurčitý, ale naliehavý pocit, ktorý najpresnejšie vo svojej karikatúre vystihol Shooty: Chcem to nejako inak!
Gorila bola prvýkrát dosť silná na to, aby viedla k presvedčeniu, že nestačí zmeniť strany, zlý je celý systém. Tento pocit odvtedy nezmizol.
Naopak, jeho prejavy sú čoraz badateľnejšie a ak si nepostavíme otázku, ako to teda naozaj chceme ďalej, reálne ohrozí demokraciu.
Slovensko je síce na povrchu stabilné ako nikdy, pod povrchom to však ako doteraz nikdy vrie. Pomaly, ale čoraz výraznejšie sa na pretras dostáva samotná podstata zriadenia.
Liečba Kotlebom
Nie problémom samotným, ale najviditeľnejším prejavom problému je Marian Kotleba. Ak by neexistoval problém, nejestvoval by on ani nikto podobný, určite nie ako župan. Neexistovala by spoločenská objednávka, pohyboval by sa tam, kde sa pohyboval vždy doteraz.
Namiesto toho je dnes legitímnym politikom, lebo páčiť sa nám to síce nemusí vôbec, ale 70-tisíc voličov je veľmi silným hlasom nespokojnosti, ktorá má navyše obrovský potenciál na nárast. Ak totiž vynecháme niekoľko „nech je zábava” voličov, tak človeka, pre ktorého bola demokracia až donedávna dobrá len ako výťah k moci, do funkcie zvolili práve frustrovaní voliči a urobili to z dvoch dôvodov.
Tým prvým je pocit, že onen frustrovaný volič síce nevie, ako to presne chce, ale chce to nejako inak, lebo tak, ako je to teraz, to nie je dobré.
Ani zďaleka si tým neventiluje len frustráciu z vlastného životného a kariérneho zlyhania, ukazuje aj vztýčený prostredník všetkému tomu, čo si predstavujeme pod pojmom etablovaný politický systém. Hovoriť mu, že urobil hlúposť, je síce pravdivé, ale inak zbytočné. Je mu to jedno. Má toho jednoducho dosť.
Druhým problémom je rómska kriminalita a v tomto kontexte je jedno, či skutočná, alebo len subjektívne vnímaná. Áno, skutočne existujú oblasti, kde je práve ona tým jedným konkrétnym a najväčším problémom, ktorý obyvatelia pociťujú a ktorý nikto (rozumej štát) dlhodobo nerieši, pričom navyše vyzerá, že riešenia ani nemá.
Nie, nemá ich ani Kotleba, ale aj to je tomu voličovi jedno, rovnako ako to, že človek, ktorého zvolil, si možno niekde niekedy zahajloval. Nezaujíma ho to. Je naštvaný na spoločnosť, politikov aj štát, ktorý mu (podľa neho alebo nielen podľa neho) nepomáha. Nerozlišuje. Kašle na celú demokraciu, lebo nevidí žiadne jej výhody, nie je to niečo, čo by mal záujem zastávať.
Stromčeky nie sú cieľom
Marian Kotleba možno zlyhá, lebo rómsku problematiku nevyrieši a namiesto zmeny systému sa stane jeho súčasťou. Jeho štyri roky môžu byť absolútnym prepadákom, ale ak by aj náhodou boli, ak by aj na ich konci zmizol, nezmizne s ním aj problém. On ním totiž nie je.
Na jeho miesto príde niekto iný, niekto, kto svoje pôvodne hnedé názory obrúsi ešte lepšie a lepšie ich predá. Niečo preberú štandardné strany a už sa to aj deje. Proces, ktorý bol viditeľný roky a bystrické výsledky ho významne urýchlili, sa zastaviť nedá.
Nie je otázkou či, ale kedy bude niečo podobné v parlamente a bude nasledovať otázka nasledujúca: ako sa s tým vyrovnáme? Bude nás dosť, ktorí ho ešte stále budeme vnímať ako jasnú zlobu, s ktorou sa jednoducho nevyjednáva? Zatiaľ čo totiž ešte pred piatimi rokmi, keď bájil o židovskom sprisahaní, bol nesúhlas s ním jednoduchý, dnes je protiargumentácia omnoho ťažšia.
A súvisiaca otázka: čo so spolkami s preukázateľne neonacistickým prepojením, ktoré sa množia ako huby po daždi a ktorým Kotleba svojím vstupom do veľkej politiky dodal legitimitu? Že o nich neviete? Existujú, ich zoznam je dlhý.
Zistili, že pouličné bitkárstvo im sympatie nezíska, tak dnes skrášľujú okolie a starajú sa o občanov tam, kde to štát nerobí, ale čo urobíme, keď budú za všeobecného súhlasu pochodovať ulicami? Sadenie stromčekov totiž nie je ich cieľom.
Alternatíva nepolitickej politiky
Na druhej strane, hoci skôr na rozlíšenie, lebo názorové prieniky sú výrazné, je priama demokracia, nepolitická politika, odborná spoločenská (aký oxymoron!) diskusia o každej téme, a referendá. Ťažiskom je viera, že vládnuť si majú ľudia a nie ich politickí zástupcovia, lebo tí ich nezastupujú, teda opäť presvedčenie, že systém zlyhal. Toto je ďalší druh frustrovaného voliča.
Zatiaľ čo priama demokracia ešte obsahuje aspoň to kľúčové slovo, slovník je až zarážajúco podobný. Tvorí ho ľubovoľná kombinácia nasledovného: celosvetové sprisahanie mocných, teda médií, bankárov, nadnárodných spoločností a prakticky kohokoľvek, kto v tomto ponímaní slúži systému. Systém je kľúčový a je nielen zlý, ale doslova zlom samotným. To systém treba zmeniť.
Bežné sú volanie po krvavej revolúcii, násilné protirómske nálady, homofóbia, antisemitizmus a presvedčenie, že niečo veľké je utajované, obyvateľstvo manipulované a každý, kto nesúhlasí, je buď už zmanipulovaný, alebo samotným manipulátorom. Dobrovoľná je juvenilná justícia a antivakcinácia, spoločný je pocit obrovského podvodu.
Kde sa odohráva skutočný boj
Cieľom tohto textu v žiadnom prípade nie je tvrdiť, že celý svet je v dokonalom poriadku, ani posudzovať, čo presne je pravda, ale poukázať na veľmi komplexný a ťažko narušiteľný myšlienkový celok, cez ktorý je vnímaná realita.
Ak by sme mali pocit, že ide o marginálny prúd, stačí si všimnúť, že zatiaľ čo pred niekoľkými rokmi bol jeho výsostným priestorom internet, dnes úspešne prenikol do iných médií. Isté rádio mu až do svojho vypnutia poskytovalo každodenný priestor, knihy sú bestsellermi a mesačník, ktorý vznikol len nedávno, má dnes náklad v desaťtisícoch. Ak sa prienik do spoločenského mainstreamu už neudial, je na veľmi dobrej ceste.
Cieľom tohto textu nie je ani odopieranie nikoho práva na slobodný názor, len upriamenie na to, že ohrozením parlamentnej demokracie nie je Robert Fico. Prezidentské voľby sú bezpochyby dôležité, ale napadlo už niekomu, že ten skutočne dôležitý boj sa môže odohrávať v úplne inej rovine? Že sa možno - hľa, dôkazy - úplne od základu mení paradigma slovenskej politiky?
Helena Mezenská ako prvá lastovička nepolitickej politiky (tiež nič proti nej, nech kandiduje) dve vyššie načrtnuté skupiny spája vo väčšej miere, ako sme si na prvý pohľad ochotní pripustiť my alebo ona sama. Stačí rýchla štúdia sociálnych sietí, na ktorých sa jej kampaň takmer výlučne odohráva. Za krátky čas nazbierala 25 000 podpisov a tým zrejme aj skončila, ale Kotlebu v jednom kraji neváhalo voliť hneď 70 000 frustrovaných ľudí. Navyše, situácia sa v budúcnosti skôr rapídne zhorší.
Aké Slovensko chceme?
Zaiste, hardcorová kapela ani Chuck Palahniuk nie sú dobrými východiskovými argumentmi, ale použime ich aspoň ako mostík.
Moja obľúbená česká kapela Esazlesa vo svojej skladbe Průměrný děti historie cituje Klub bitkárov a hovorí: „Televize nás všechny vychovala ve víře, že jednou z nás budou milionáři a filmový hvězdy, ale nebudou. Pomalu si to uvědomujeme a jsme z toho fakt nasraný.”
A teraz, ako to súvisí s nedávnymi výsledkami testov PISA.
Začať by sa dalo napríklad diskusiou o smerovaní slovenského školského systému. Či chce produkovať znalcov cudzích jazykov a či im dokáže dať dostatočné znalosti na to, aby sa naozaj uplatnili, alebo či sa chce skôr zamerať na manuálne profesie, alebo továrne na autá. Ak áno, čo s týmito manuálne zručnými ľuďmi bude, keď továrne na autá jedného dňa odídu. Lebo ony odídu.
Môžeme to takto rozmieňať na drobné, ale v skutočnosti hovoríme o schopnosti vzdelávacieho systému poskytnúť žiakom základnú výbavu na aspoň ako-tak kvalitný život.
V prípade záujmu by sa diskusia dala rozvinúť aj o otázku, ako si Slovensko predstavujeme. Vidíme ho ako montážnu halu, kým sa bude dať, a potom potopa? Alebo chceme byť krajinou s istou konkrétnou pridanou hodnotou a je pritom jedno, či sa staneme druhým Silicon Valley, alebo sa preslávime ako turistický raj?
Otázka čím chceme byť je na mieste, rozpracovávať víziu, čo potom, nie je totiž nikdy priskoro.
Obrovský priestor na frustráciu
Ak totiž o vízii nebudeme prinajmenšom diskutovať, ak bude naše školstvo naďalej čoraz komplikovanejšie a čoraz menej efektívne a flexibilné, nastáva situácia, ktorá vyhliadky dramaticky zhoršuje. Výsledky testov PISA už teraz ukázali, že úplne základné schopnosti slovenských žiakov vytrvalo klesajú a dostávajú sa na kriticky nízku úroveň.
Neschopnosť pochopiť písaný text alebo vybrať kľúčové informácie sa stáva štandardom. Pripravenosť pri vstupe do dospelého života a tým aj možnosť uspokojivého uplatnenia klesá. Klesá šanca prežiť spokojný a naplnený život v relatívnom dostatku, nedisponujú totiž nástrojmi na to, aby ho prežili.
V čoraz väčšej konkurencii majú čoraz menšie schopnosti, ale čoraz vyššie očakávania, ktoré sa (už) dostávajú a (ešte len) budú dostávať do čoraz väčšieho konfliktu s neschopnosťou tieto očakávania naplniť.
Tam niekde, v roztvorených nožniciach medzi predstavou a realitou je obrovský priestor na frustráciu jednotlivca a nestabilitu spoločnosti. Tam niekde pramení budúci pocit nespravodlivosti a zrady, tam je obrovský zdroj budúcich frustrovaných voličov.
Takto (ne)vybavený človek je náchylnejší podľahnúť populizmu a demagógii, z titulu svojej vlastnej situácie navyše inklinuje k hľadaniu radikálneho riešenia. Práve takáto kombinácia množstva frustrovaných ľudí a výbušnej sociálnej situácie, z ktorej vznikajú Kotlebovia, sa môže stať zdrojom obrovského napätia a skúškou pre demokratický systém.
Je čas začať sa vážne zaoberať otázkou čo s tým. Inak to totiž za nás môžu urobiť oni.
Samuel Marec (1982) pracuje v reklamnej agentúre. Píše na blog.sme.sk a humno.sk, nedávno mu vyšla kniha This Is Hardcore.
Autor: Samo Marec
