Z britskej štúdie, že tridsať percent z detí narodených na začiatku tejto dekády sa dožije sto rokov, by sme mali byť nadšení.
Hoci súčasníkov, ktorí už vedia čítať, sa zvesť o masovej dlhovekosti priamo netýka, kus nádeje, že v akomsi zníženom percente prognóza platí aj pre skôr narodených, žije.
Dokonca celkom intenzívne, veď argumenty demografov, na ktorých predpoveď postavili, teda že priemerný vek budú zvyšovať vedecký pokrok a lepšie zdravotníctvo, fungujú priebežne už aj dnes. Aj na Slovensku už žijeme v priemere o šesť až osem rokov – podľa pohlavia – dlhšie než vtedy, keď končil boľševik.
Kto cíti optimisticky, nie je problém si ešte prisadiť. Ak sa Slovensku podarilo za dve desaťročia o čosi priblížiť k západnej Európe v HDP, kúpnej sile a v kdečom ešte, dlhodobo nevidieť dôvody, prečo by skóre storočných v relácii napríklad s Francúzskom malo zostať dvesto k 20-tisíc.
To je krikľavejší nepomer než akýkoľvek z pretrvávajúcich rozdielov v životnej úrovni. Ešte aj v porovnaní s Nemeckom, ktoré je ľudnatejšie ako Francúzsko a má storočných „len“ 18-tisíc, kole táto, ehm, „diskriminácia“, ktorú nemožno zvaliť na Brusel ako iné, všetky oči.
Z voleja, teda nie miestoprísažne, sa dá dokonca vyhlásiť, že populácia Matuzalemov je oblasťou, v ktorej za Západom zaostávame vôbec najväčšmi.
A kto by chcel v tejto chvíli ukazovať prstom na slovenské zdravotníctvo, tomu pripomeňme, že podľa rôznych expertov sa celková zdravotná starostlivosť na úrovni verejného zdravia podieľa 10 až 20 percentami.
Je evidentné, že na otázku, prečo sa nedožívame hromadnejšie takého požehnaného veku, existuje pluralita odpovedí, ktoré sa vzájomne nevylučujú, ale dopĺňajú.
Od britských výskumníkov si teda môžeme nechať správu, že aj na Slovensku budeme žiť dlhšie. Omnoho horšou správou, ktorej riešenie nás čaká spolu s celou Európou, je, že musíme nájsť spôsob, ako preusporiadať a manažovať prestarnutú spoločnosť.
Rubom množenia dlhovekých je totiž nízka pôrodnosť, ktorá robí z priebežných dôchodkových systémov kandidátov krachu. Do tej miery, že otázkou od štátu k štátu nie je, či skrachujú, ale kedy, a či pôjde o bankrot riadený, alebo spontánny.
Obrovský problém je, že množiacim sa kandidátom na Matuzalemov štát ešte ani nenabral odvahu povedať, že ich nebude mať kto živiť.
Prečítajte si aj ďalšie komentáre:
Skúsme sa pozrieť na to, že hovorí Cibulkovej úspech o ženskom tenise ako takom, píše Peter Schutz Čítajte
Pád Pavla Hrušovského v prieskumoch je vecou celej Ľudovej platformy, myslí si Roman Pataj Čítajte
Je pravdepodobné, že účelom zákona nebolo pomôcť zamestnancom, ale odborárom, píše Konštantín Čikovský Čítajte
