Píše bývalý pracovník ÚPN Martin Slávik
Súdny spor medzi českým ministrom financií a slovenským Ústavom pamäti národa prináša niekoľko „úsmevných“ faktov.
Tým prvým je, že ani za peniaze sa nedá, dúfajme, kúpiť úplne všetko. Určite, dá sa kúpiť popularita, strana aj dosť verných. Vlastná minulosť sa však kupuje horšie. Treba si ju takpovediac vysúdiť. Nech je pokoj a ako hovorí pán minister, nech „možme makať“. Občan hľaď vpred k svetlým zajtrajškom.
Paradoxom samotného súdu o minulosť je to, že na ňom ľudia z ÚPN, ktorí by mali hovoriť o zločinoch, strachu a dôvodoch, pre ktoré sme si takmer polstoročie nechali dupať po svedomí a niektorí aj po telách, musia obhajovať prácu vykonávateľov mašinérie strachu (teda minimálne dodržiavanie smerníc a rozkazov) a eštebáci sa na tom len zabávajú, ochotní poprieť sami seba, keď treba.
