Nedávno bolo veľmi chladno. Zomrel spisovateľ Arnošt Lustig. Nebol otrokom ani ziskuchtivým užívateľom témy z najťažších – holokaustu. Zažil ju, ovládol, spracoval a ponúkol „ľuďom na slovo súcim“ s kráľovskou veľkorysosťou, dôsledným posúdením a ušľachtilosťou.
Nevedela som, prečo ma nezaujíma, priam nudí, Mozartova hudba a Beethovenovo allegretto zo siedmej symfónie alebo Joea Cockera dokážem počúvať dokola ako ohlúpnutá veverička v kolese. Až keď mi začalo liezť na nervy opakované klišé „spoločenská objednávka“, nevdojak mi pocit nevôle podfarbila ktorási Mozartova skladba. Darmo, klavírne hodiny u pani Leónie Hákovej nepustia. Niekoľkokrát som dokonca čítala, že dnes by Mozart bol autorom populárnej hudby. Nie je na tom nič zlé. Veď čo je popularita? Verejná obľúbenosť.
