Včera som si varil v úrade vedno so svojimi pospolitými - fazuľovú polievku. Mocnú, našu, s bravčovým kolenom. I napadlo mi, že polievka je ako náš svet – kdesi pri dne hrnca si pláva fazuľa, zemiaky, cibuľa. A aj to koleno bravčové. Nevedia, čo so sebou. A že treba ohňa, aby voda začala vrieť a tie jednoduché suroviny zo seba pustili šťavu, to najlepšie, čo v sebe majú. Naše Slovensko je vlažná polievka, ktorú konečne treba povariť.