KNIHA TÝŽDŇA / TEORIE MASOVÉHO ŠÍLENSTVÍ
Hermann Broch zblízka poznal masové šialenstvo a svedčil o ňom vo viere v svetlejšie okamihy ľudstva
Teória masového šialenstva je kompletným súborom prác Hermanna Brocha, ktoré vznikali v rokoch 1939 – 1948. Vydala ho Academia v preklade Pavla Váňu.
Viedenský rodák židovského pôvodu čerpal pri písaní štúdií k psychológii politiky z poznatkov filozofie, psychológie, sociológie a politológie, no zužitkoval i osobnéskúsenosti s národným socializmom, ktorý ho prinútil emigrovať do USA, kde roku 1951 zomrel.
V úvode konštatuje, že súčasné svetové dianie prebieha ako šialenstvo, ľudia sú jeho aktívnymi či pasívnymi obeťami a nik nevie, kedy a odkiaľ príde ďalšie masové pomätenie ducha a ako sa mu vzoprieť. Veda sa však ním musí zaoberať a mal by sa zriadiť inštitút na jehoskúmanie. Tak znel návrh, ktorý Broch predložil v roku 1939 – po rozpracovaní svojej štúdie Rezolúcia Spoločnosti národov.
Hodnoty i lacná extáza
Človek sa svojmu sociálne viazanému ráciu zavše vymkne spod kontroly a racionálne postoje začne nahrádzať pudovými, aké prijíma i väčší počet iných jednotlivcov tej istejskupiny, vytvárajúcej si „náhradnú etiku“, povoľujúcu „neetické vybitie nekontrolovaných pudov“. Vtedy možno hovoriť o masovom šialenstve.
Ľudský jedinec prijíma a zhodnocuje vonkajší svet rozširovaním Ja, ale tam, kde Ja naráža na neprekročiteľné hranice cudzieho sveta, sa rodí panika, beznádej, úzkosť. Úzkosť moderného človeka, pre ktorého hmotné statky symbolizujú hodnotu jeho samého, je hlavne ekonomickej povahy a môže človeka uviesť do predpanického stavu, v ktorom prebieha boj o istotu, nie o slobodu, v ktorom sa stráca zmysel pre racionalitu a posilňujesklon k lacnej kolektívnej extáze. Takéto pudové uspokojovanie na prehlušenie úzkosti býva vykročením k masovému šialenstvu, ktorého hlavnými symptómami je „hodnotová ohrozenosť“ a „odcudzenosť realite“,skrátka jednotlivec so zúženým Ja, žijúci v náhradnom spoločenstve ľudí, ktorých životy určujú princípy hnedej či červenej totality, a to pod ochranou vodcu, ukazujúceho masám cestu k „extázam z reálnych víťazstiev“.
Brochskúma filozoficko-psychologické príčiny masového šialenstva a pýta sa, za akých podmienok dochádza k individuálnej strate vedomia, ako sa pudovosť ľudského indivídua mení na pudovosťskupiny, ako sa dá zabrániť individuálnej strate vedomia a jeho nahradeniu masovou pudovosťou?
Za jeden z faktorov podieľajúcich sa na duševnej labilite más a ich iracionalite pokladá „stratu viery“. Konštatuje, že „človek môže poprieť Božiu existenciu, no nikdy nie fakt, že jeho vlastná ľudská existencia je jej obrazom“. Podľa Brocha ide o záväzok, čo ľudí presahuje. Počujú svedomie, vedia, kedy konali nesprávne, no namiesto toho, aby sa poučili, stavajú babylonskú vežu, aby ukázali, že ich moc sa vyrovná Božej.
Vedomie v polospánku
Autor uvádza do praxe pojem „stav polospánku ľudského vedomia“, do ktorého človek upadá, popierajúc svoj „prométheovský charakter“. Polospánok však môže prelomiť a vyjsť v ústrety „tušenému svitaniu“, môže sám seba prerásť a zdokonaľovať svoje poznanie, lebo disponuje „vedomím Ja a sveta“, „poznaním Ja a sveta“.
Broch pripomína, že demokracia má v boji proti masovému šialenstvu etickú povinnosť prinavrátiť človeka otvorenému systému humanity, „obrátiť masy k demokracii“ i nastoliť ekonomickú spravodlivosť. Vyhliadky však sťažuje historickáskúsenosť, podľa ktorej demokratické štáty pôsobili málo profylakticky, prejavili politickú krátkozrakosť a včas nerozoznali reálnu hrozbu.
Vo svojich psychologických, noeticko-kritických teóriách a politických analýzach Broch upozorňuje aj na iné úskalia: „Ľudové masy prijmú každú lož, ak je konkrétna. Majú však jemný cit pre prázdne slová a nikdy nie sú ochotné ich akceptovať... Demokracii stále hrozí, že ju premôžu vlastné frázy, že sa stratí v prázdnych slovách a spojeniach ako ´sloboda´, ´ľudské práva´ a ´ľudská dôstojnosť´. Tirádami človek ženie masy tam, kde im ponúknu konkrétne, hoci strašné ciele – do náručia fašizmu.“
Nádejou je, že ľudstvo doteraz samo seba nevyhubilo, že sa stále podieľa na budovaní jednoty hodnôt, že zmnožuje kultúru. Zázrak ľudskej existencie teda trvá aj napriek beštialite, ktorej je človek schopný, keď v časoch zatmenia a pomätenia mysle znovu preruší svoju väzbu na nekonečné a absolútne, z ktorej preňho vyplýva neodňateľný záväzok byť ľudský v každom spoločenskom poriadku.
