Literárium / Ján Buzássy
Dejiny nám poskytujú dva životy: ten pracovný, ktorý nás živí, a ten osobný, vďaka ktorému sme živí. Potvrdzuje to aj nová kniha Ladislava Balleka Trojou a vŕškom pamäti. Keď som ju otvoril prvý raz, najprv som narazil len na denníkové záznamy z pera veľvyslanca Slovenskej republiky v Prahe, hlavnom meste priateľskej Českej republiky. V tejto funkcii Ladislav Ballek strávil osem rokov. Za ten čas sa zmenili vlády u nás a vymieňali sa i politici v Česku, a slovenský veľvyslanec stál na svojom mieste a zaznamenával zmeny v politike a v celom verejnom živote. Ballek mal vždy dobrých priateľov na oboch stranách, knihy mu vychádzali aj v českých prekladoch. V denníkových záznamoch je zachytených veľa stretnutí so spisovateľmi a umelcami oboch národov, veľa obnovených starých priateľstiev a nové kontakty a iniciatívy pre dobrú spoluprácu v budúcnosti. Je to zaujímavé čítanie, ale aj dobrý zdroj poznania pre historika, ktorý bude raz písať dejiny politiky a kultúry v strednej Európe. Sú to roky 2000 až 2008, keď sa v Európe dosť menilo.
Kniha však zaznamenáva aj to, že v pražskej mestskej časti Troja, kde sídli veľvyslanectvo, rástol v pracovni aj Ballekov Vŕšok pamäti, časť knihy, v ktorej autor spomína, hodnotí svoj život, ako on plynul a ako sa v ňom formovali charakter, práca a celý život autora. Táto časť knihy je mi bližšia aj preto, že je tu autor viac spisovateľom ako diplomatom, aj keď istá diplomatická vznešenosť, Ballekovi vždy blízka, je tu tiež.
Zaujímavo sú tu odlíšené dve stránky knihy. Denníkové záznamy sú písané v prvej osobe: Prijal som delegáciu... Zúčastnil som sa na podujatí ..., tak je písaný Denník, kým pre časti Rezidencia a Vŕškom pamäti si autor vytvoril postavu Pisára, vlastne pisára s malým p, kde sa pisár udomácňuje, pisár spomína atď. Je to zaujímavý posun k druhému ja, ktoré pracuje a zaznamenáva, ako autor rástol, čím žil. Pisár je na polceste medzi veľvyslancom a skutočným autorom knihy. Ballek si v pisárových záznamoch vytvoril osobitý štýl, protiklad oproti vecnému jazyku Denníka. V súboji reálneho života a umeleckého sna tu víťazí pisár. Píše, aj keď veľvyslanec končí, píše ďalej. Ako každý spisovateľ.
