Ak pricestujete trebárs z Dunajskej Stredy do Spojených štátov a vypĺňate imigračný formulár, najskôr sa pomýlite v kolónke „nationality“. V škole vás učili, že to po anglicky znamená národnosť a tak možno napíšete „maďarská“, na rozdiel od občianstva, ktoré máte slovenské.
V Amerike ako v jednej z mnohých krajín však „nationality“ už znamená nie národnosť, ale občianstvo. V krajine imigrantov, kde sa stále miešajú národy a kultúry, už dávno prišli na to, že žiadať od ľudí jasné stanovisko, „ako sa vlastne cítia“ a akej sú národnosti, je nezmysel.
Čoraz viac detí aj na Slovensku vyrastá v prostredí, kde matka s nimi hovorí jedným jazykom a otec druhým. Mnohí žijú ďaleko od miesta, kde sa cítia naozaj doma. Mnohí iní ovládajú aj viac jazykov na úrovni rodného a majú silný vzťah k rozličným kultúram.
Spýtajte sa takýchto ľudí a povedia vám, ako majú skutočný problém vyplniť svoju národnosť v slovenských formulároch a nechápu, prečo ich k niečomu takému štát vlastne núti.
Väčšina z nich však aspoň nemusí prechádzať verejným kádrovaním, ako najnovšie znova Anastasia Kuzminová. Fanúšikovia by chceli, aby bola stopercentná Slovenka, cynici sa pýtajú, či náhodou nie je stále stopercentná Ruska, len schovaná za slovenský pas.
Slovensko je v prijímaní vzdelaných imigrantov jednou z najzaostalejších európskych krajín a posledné, čo potrebujeme, je riešiť, nakoľko sú „skutočnými Slovákmi“ tí z mála, ktorí sa tu na prospech nás všetkých usadili.
Ak chceme mať talentovaných ľudí ako Kuzminová viac, čierno-biele vnímanie jedinej možnej národnosti by malo zmiznúť čo najrýchlejšie spolu s nezmyselnou položkou v úradných formulároch.
