Píše britská novinárka Harriet Salem,
venuje sa Balkánu a východnej Európe
Na rozdiel od deväťdesiatych rokov už ľudia nebojujú proti sebe. Namiesto toho sa zamerali na skorumpovanú a neefektívnu vládu.
Takmer dvadsať rokov po konci brutálnych etnických konfliktov v Bosne a Hercegovine, ktoré sprevádzali rozpad niekdajšej Juhoslávie, sa začiatkom februára nad panorámou hlavného mesta Sarajevo opäť začali kopiť kúdoly čierneho dymu.
Tentoraz sa nestrieľalo – mladíci s hlavami v kapucniach len napádali administratívne budovy a podpaľovali autá.
Ako mi deň po najväčších nepokojoch od konca vojny povedal novinárka a aktivistka Nidžara Ahmetašević, „mesto páchlo ako v roku 1992.“
Bude z toho niečo?
Na rozdiel od deväťdesiatych rokov už ľudia nebojujú proti sebe. Namiesto toho sa zamerali na skorumpovanú a neefektívnu vládu, ktorej korene siahajú až k Američanmi vyjednanej Daytonskej dohode z roku 1995. Tá ukončila bosniansku vojnu a rozdelila krajinu na dve entity. Jednou je Republika Srbská, kde dominujú Srbi, a Federácia Bosna a Hercegovina, kde tvoria väčšinu Bosniaci a Chorváti.
„Nakoniec Dayton uzákonil presne to, o čom sa súdilo, že je zlé. Zabetónoval nikomu sa nezodpovedajúcu politickú oligarchiu,“ hovorí Jasmin Mujanović, balkánsky výskumník na Yorskej univerzite. „Veľká časť zodpovednosti za túto situáciu leží na pleciach Európskej únie a medzinárodného spoločenstva.“
Každému napadne otázka, či súčasné protesty môžu vyústiť do veľmi potrebnej a konštruktívnej zmeny. Prípadne, či sa veci po vychladnutí opäť rýchlo vrátia do starých koľají. Stávky sú vysoké.
„Je to tu dvadsať rokov stále rovnako, politici si strkajú peniaze do vlastného vrecka. Verím, že násilie je až posledná možnosť, ale teraz je našou jedinou voľbou,“ hovorí jeden učiteľ, ktorý svoju osemročnú dcéru priniesol na sarajevský protest. „V tejto krajine je nemožné vychovávať deti.“
