Nastalo hrobové ticho.
Strávil som štyri dni v Nemecku, v malom meste na juhu. (Malé mesto tam znamená, že by bolo ôsme najväčšie na Slovensku.) Čítal som a diskutoval so študentmi vo veku od štrnásť do osemnásť rokov.
V triedach som stretol celý svet. Z dvadsiatich piatich žiakov boli vždy dva-traja Nemci alebo Nemky. Ostatní z najrôznejších kútov planéty, od Kurdistanu cez Afriku až po Grécko, Taliansko a bývalú Juhosláviu, neuveriteľne pestrá a inšpiratívna zmes jazykov, kultúr a etník. Mnohí mali za sebou dramatické detstvo v barbarských krajinách a boli šťastní, že našli štát, ktorý ich prijal.
Tamojší študenti nie sú automaticky lepší ako naši. Aj tam čítajú iba niekoľkí v triede, aj tam je ťažké viesť mladých ku knihám v ére internetu a herných konzol. Ale sú zvyknutí diskutovať, pýtať sa, nehanbia sa vyjadriť názor a priznať sa, keď nerozumejú.
Oveľa viac ma prekvapili spokojní učitelia, hrdí na svoje povolanie. Šťastní, že po rokoch štúdia a praxe robia prácu, o ktorej snívali, stabilnú, náležite ohodnotenú a zmysluplnú.
V tom kraji sa navrhujú a vylepšujú prvotriedne autá a prístroje, ktoré sa potom lacno montujú v krajinách, ako je naša. Každá druhá veľká budova ukrývala vedecké alebo technologické laboratórium, kde sa rodia prelomové vynálezy a nápady.
Záštitu nad návštevou skupiny spisovateľov prevzal primátor, ktorý vie, že ak mladí nebudú čítať, ak raz nebudú špičkovo vzdelaní, ak nebudú majstrami vo svojich odboroch, pokrok sa zastaví.
Na večernom podujatí pre verejnosť vo vynovenej knižnici sa debata zvrtla na večné nemecké sťažovanie a bedákanie. Tak som publiku krátko porozprával, koľko zarábajú učitelia na Slovensku, ako u nás vyzerajú knižnice v malých mestách a aké je postavenie tvorivých ľudí či vedcov. Prezradil som, aký dôchodok určil štát mojej mame po skoro štyridsiatich rokoch učiteľskej praxe. Nastalo hrobové ticho.
Nechcel som ich vydesiť. Len som pripomenul, aby si vážili, čo majú a ako žijú. Lebo v neďalekých štátoch tieto samozrejmosti neplatia a hrozí, že ešte veľmi dlho nebudú, pretože tam vládnu ľudia, ktorí sa nehanbia učiteľom klamať do očí a obrať ich aj o smiešnu prisľúbenú sumu na prilepšenie. Do jednej z tých krajín som sa vrátil, presvedčený, že s tým súrne treba niečo urobiť.
Čítajte viac komentárov:
[content type="avizo-clanok" img-db="schutz" id="7106614" url-type="sme-article"]Vážnosť priamej demokracie najviac podmýva rozhodovanie o populistických otázkach. Najlepšie o tom vedia práve vo Švajčiarsku, na ktoré sa odvoláva Matovič, píše Peter Schutz[/content]
[content type="avizo-clanok" img-db="pataj" id="7106604" url-type="sme-article"]Aj prípady, ktorým zatiaľ chýba šťastná koncovka, nám ukazujú, že s našou demokraciou to nemusí byť také zlé, myslí si Roman Pataj[/content]
[content type="avizo-clanok" img-db="morvay" id="7106611" url-type="sme-article"]Tak ako nacizmus, aj severokórejský režim bude mať vždy svojich obhajcov, píše Peter Morvay[/content]
