Deklarácia ľudských práv hovorí, že príslušnosť k národu je vec slobodného rozhodnutia – a nie je to iba fráza, nájdeme na to aj u nás pekné príklady.
Ľubo Dobrovoda – ako syn českej matky a slovenského otca – vyrastal striedavo na Slovensku a v Česku a v istej chvíli sa musel rozhodnúť, či sa stane slovenským alebo českým spisovateľom: Malkáč sa rozhodol, že bude Slovák.
Aj Martin Šimečka sa rozhodol, že napíše svoj Žabí rok alebo Džina po slovensky – a nikto tie diela už slovenskej literatúre nevezme, aj keď sa dnes ich autor realizuje ako český novinár.
Čítal som nedávno – a tuším práve v SME – že každý deň zaniká na svete niekoľko jazykov a že ani slovenčina ešte nevyhrala. Hrozba zániku, ktorej čelila ešte na konci devätnásteho storočia, je zdanlivo dávno zažehnaná – no ktovie, či nebola pre náš pud sebazáchovy zdravším impulzom než nežná globalizácia? A keby len tá vonkajšia.
Playlisty, pod diktátom ktorých médiá ustavične vysielajú anglický repertoár, vznikajú údajne na tri mesiace dopredu v Londýne – no postarali sa vraj o to a náš vysielací čas zašantročili naši vlastní, rýdzo slovenskí agenti.
Nečudo teda, že občas venujem pozornosť aj tomu, ako dnes médiá „vyučujú“ zlú slovenčinu a nemá im v tom kto zabrániť. Kedysi sa na vydaj chystali iba slovenské nevesty – dnes nás nútia používať slovo „výdaje“ aj namiesto slova „výdavky“.
Kedysi nám cenu alebo vyznamenanie niekto odovzdával – dnes ich už iba predávajú: akoby aj z tej pokazenej slovenčiny vystrkovala rožky korupcia.
Kedysi stačilo trafiť a triafali sa iba naši samovrahovia – no dnes sa triafa každý futbalista. Akoby to, že dal gól, bol dôvod na samovraždu. (A niekedy aj na tri. Len si spomeňme na ten slávny zápas, keď Petržalka porazila Celtic Glasgow 5:0, a bol z toho titulok Halenár sa trikrát trafil.)
Žena sa mi smeje, keď o tom píšem: „To už nemáme väčšie starosti?“
Máme aj väčšie, vravím. Ale ani táto nie je malá. Hoci by nemusela byť veľká, keby sa každý, kto sa v médiách vyjadrí chybne, pribrzdil – a keby sa hneď opravil...
... A v písaní ma zrazu prerušila Nasťa Kuzminová, ktorá v televíznom rozhovore po získaní zlatej medaily v Soči vyjadrila svoje prvé pocity bezchybnou slovenčinou. Ba nie – akúsi chybičku urobila. Ale predstavte si – hneď sa opravila.
A potom nech niekto ešte povie, že Nasťa nie je Slovenka.
Prečítajte si aj ďalšie komentáre, teraz len za jeden cent:
[content type="avizo-clanok" img-db="schutz" id="7107977" url-type="sme-article"]Ukrajinský prezident najskôr rozpútal krízu, potom sa ulica sa vymkla spod kontroly opozície, píše Peter Schutz[/content]
[content type="avizo-clanok" img-db="cikovsky" id="7107990" url-type="sme-article"]Nedôvera v bratislavskú burzu je taká veľká, že aj z ministerstva cítiť, aký nezmysel je oživovať ju, píše Konštantín Čikovský[/content]
