Píše Christian Caryl,
americký novinár, autor knihy Čudní rebeli: rok 1979 a zrod 21. storočia
Nedávno som mal česť zúčastniť sa internetovej debaty časopisu Economist o demokracii. Bolo to poučné, a nielen preto, že mojím oponentom bol Larry Diamond zo Stanfordskej univerzity, jeden z najrešpektovanejších odborníkov na demokratickú tranzíciu.
Diamond zastával optimistickú pozíciu – tvrdil, že vo svete pôsobia mocné sily, ktoré prirodzene tlačia spoločnosti k vytvoreniu demokratických inštitúcií. Ja som bol pesimistom, pretože si myslím, že množstvo mocných síl môže podkopať či dokonca zvrátiť demokraciu vo väčšine sveta.
Idealisti bez záväzkov
Jedným z najzaujímavejších bodov debaty bola úloha mladých ľudí. V jednej chvíli Diamond napísal, že monarchie Jordánska a Maroka síce prežili arabskú jar s prekvapujúcou životaschopnosťou, ale aj tak sú odsúdené na zánik.
Dôvod? Obe krajiny majú veľkú skupinu technicky vyspelej mládeže. Z toho má, zdá sa, vyplývať, že z podstaty nemotorné, strnulé a staromódne monarchické systémy nebudú schopné odolávať veľkým množstvám odhodlaných aktivistov vybavených mobilným telefónom a internetom.
Je rozšírenou predstavou, že mladí ľudia sú stelesnením progresívneho revolučného potenciálu, čo z nich robí prirodzených nepriateľov autokratov.
Bol to jeden z hlavných obrazov arabskej jari: pamätáte sa na tých úžasných mladých ľudí, čo s pomocou siete Twitter podrazili nohy Mubarakovi? Ten obraz stále žije – pozrite sa na spravodajstvo od Brazílie po Kambodžu. Autokrati sa pri myšlienke na mladých ľudí, ktorí spoja svoje sily, trasú.
Táto myšlienka má svoj racionálny základ. Mladší ľudia ešte nemajú ustálený spôsob myslenia. Sú často idealisti, zvyčajne ešte nemajú deti, hypotéky či úspory, ktoré robia starších obozretnejšími pred politickou zmenou. Plus – majú veľa energie. Zo všetkých týchto dôvodov patrí predstava bezhlavých dvadsiatnikov, ktorí zvrhnú tyranov, k základom západného politického myslenia minimálne od Francúzskej revolúcie.
Pokrok Červených gárd
Problém je, že obraz mladých aktivistov ako priateľov slobody je stereotypom – a ten, tak ako každý stereotyp, v sebe má aj kus pravdy. Áno, mladí ľudia často končia na strane zmeny, ale to z nich automaticky nerobí „progresivistov“, a už vôbec to nemusí znamenať, že sú demokrati.
Radikálne politické hnutia dvadsiateho storočia tomu rozumeli veľmi dobre. Tak fašisti, ako aj boľševici postavili mladých doprostred svojich hlboko neliberálnych programov. Zástancovia totalitarizmu, vediac, že mladí sú ich prirodzenými spojencami v boji proti starým poriadkom, im ponúkli rýchly prístup k moci a kariére – a mladí to väčšinou s radosťou prijali.
Áno, aj sovietski komunisti, aj nemeckí národní socialisti mali radi nové technológie ako rádio a film a boli schopní zaviesť prevratné inovácie – v sociálnej politike rovnako ako v zbrojení.
