Pred niekoľkými dňami sme sa vracali s rodinou z pohrebu. Tradičný pohreb v katolíckom kostole v malej dedine, človek v tom smutnom opare ani nerozumel, o koho tam vlastne šlo.
V tichu, v tmavom aute počúvame večerné správy, poslankyňa KDH rozhorčene hovorí niečo o rodičoch a rodičoch.
Počúvame pozorne, no za svet nevieme pochopiť, o čo ide. Nevie to pochopiť ani redaktorka a tak sa radšej dvakrát spýta, či dobre porozumela, aký problém vidia kresťanskí poslanci v tom, že na prihláškach na vysokú školu sú uvedené dve kolónky – meno rodiča a meno rodiča a nie meno matky a meno otca.
Spomenula som si, ako sme pred niekoľkými rokmi boli na terénnom výskume, ktorého cieľom bolo zistiť, koľko Rómov žije na Slovensku a aké sú ich volebné preferencie.
Prešli sme vtedy desiatky obcí, osád, sídlisk, škôlok, škôl, obecných úradov, rozprávali sme so starostami, s riaditeľmi, sedeli v chatrčiach a krčmách, od Ruskej po Malacky, študenti, ktorým ľudia povedia aj to, čo nepovedia úradníkom.
V niektorých školách nemali na začiatku tretieho tisícročia ani splachovacie záchody, len drevenú latrínu na dvore.
V niektorých školách doteraz nemajú tečúcu vodu v triedach a učiteľky musia okrem učenia splachovať nefunkčné záchody kýbľami.
