Píše politológ Michal Cirner
Andrej Kiska nie je pravicový kandidát, v prvom rade je kandidát protestného a frustrovaného voliča, ktorého ideologické pozadie nezaujíma.
Predstavitelia našich „tradičných“ centristicko-pravicových politických zoskupení by sa mali so sklonenými hlavami hanbiť za to, ako ich oprávnene potenciálni voliči karhajú v prieskumoch verejnej mienky podporou prezidentskej kandidatúry Andreja Kisku.
Ten sa v politickej reklame na internete v animovaných šotoch s názvom „Kto sa bojí Kisku“ vymedzuje voči tradičným politikom.
Tým chce povedať, že on bude politikom netradičným, v zmysle, že bude prezidentom nezávislým a nestraníckym.
Hanba pre pravicu
Nie že by to nehovorili aj všetci ostatní kandidáti, teraz i v predchádzajúcich voľbách, ale nepoškvrnenosť politikou, dostatočne dlhá a účinná kampaň, no hlavne orientácia na frustrovaného a protestného voliča sa z neho snažia spraviť to pomyselné „vrece zemiakov“, ktoré by sa v druhom kole postavilo zoči-voči Robertovi Ficovi.
Pre „štandardnú“ pravicu je to ohromná hanba, ktorú sa snaží všemožne maskovať výrokmi typu: prvé kolo je len referendum o tom, koho stredopravicový volič chce v druhom kole, umožňujeme voličovi väčší výber.
Pravda je taká, že vo väčšine vyspelých demokracií proti sebe stoja v prezidentskom súboji dva ideové protipóly, zvyčajne ľavičiar proti pravičiarovi (dokonca aj v krajinách Latinskej Ameriky), posledným príkladom je náš český sused a duel Zeman - Schwarzenberg. Iba v slovenských končinách je to: menšie zlo, hocikto iný ako Mečiar, nejaký Antifico, prípadne aj „vrece zemiakov“.
A keďže bez ohľadu na politologické definície sociálni demokrati svojho kandidáta majú, ktorý je ten tradičný pravicový kandidát?
