KNIHY TÝŽDŇA / MAGORůV NOČNÍ ZPĚV, ÚLOŽA
Jirous ukazuje cestu k širokej, pôvodnej tradícii poézie mimo dráhy modernej lyriky
Po svojej smrti sa stal Ivan Magor Jirous (1944 – 2011) legendou českej kultúry. Vytváral celkom odlišný typ poézie, než bol kánon modernej českej lyriky dvadsiateho storočia. Bol podľa Petra Placáka svedkom, ktorý za to, čo hovorí, ručil svojím životom.: „Sila jeho poézie bola v niečom inom. Hoci (alebo práve preto) sú Magorove básne, krčmové popevky a riekanky na prvý pohľad ´detsky jednoduché´, vyžarujú duchovnú energiu, akú nájdeme málokedy aj v barokovej poézii. Magorove rýmy sú nabité silou, ktorá nás vedie tisícročiami až k starozákonným žalmom.“
V polovici novembra minulého roku sa konala v Prahe prvá konferencia časopisu Revolver Revue, ktorej cieľom nebolo len kriticky a v súvislostiach predstaviť básnika, kritika a teoretika undergroundu Ivana Martina Jirousa, ale sa aj „ostro vymedziť voči banalizácii Jirousovej osobnosti a jeho odkazu, ktorá sa výrazne ´rozbujnela´ práve po jeho smrti“ (Petra Čáslavová). Z tohto hľadiska treba vnímať aj správu Martina Machovca o aktuálnom stave Jirousovej literárnej pozostalosti. Jej prvá, radlická časť pochádza z posledného Jirousovho bytu, druhá časť je archivovaná v knižnici Libri prohibiti alebo roztrúsená v súkromných archívoch, čo sťažuje jej publikovanie.
Z radlickej pozostalosti však usporiadal Machovec tri básnické súbory Úloža (Torst, 2013), Magorův noční zpěv (Maťa, 2013) a Akrostichy. Okrem toho ostali na uverejnenie otvorené aj Jirousove zbierky Oko bere /Jednadvacet ukolébavek/ a Magor dětem.
Poetika ubúdania
Bohumil Hrabal písal v súvislosti so svojou neskorou prózou o poetike zadržiavaného pádu; v kontexte neskorých textov Dominika Tatarku som použil spojenie poetika ubúdania. Podobne by sa dalo hovoriť aj o textoch Magorovho nočného zpěvu. Tvoria ich popevky, rýmovačky, útržkovité texty, ktoré Jirous za svojho života nepublikoval, lebo mal zrejme pocit textovej neukončenosti. Nemyslím, že ich treba dodatočne nejako interpretačne vylepšovať – sú lyrickou výpoveďou o ubúdaní ľudských síl. Žiaria zábleskmi absolútnej poézie, v ktorej plnia rýmy funkciu metafory, ako ju poznáme v modernej lyrike.
Jirous ukazuje cestu k širokej, pôvodnej tradícii poézie mimo dráhy modernej lyriky. A práve toto, akoby samozrejmé hľadanie a nachádzanie cestičiek a chodníkov k poézii, ktoré moderná lyrika tabuizovala, pokladám za najpodstatnejšie na jeho textoch, lebo práve tým sa otvára svojmu čitateľovi. Ako napríklad v básni venovanej Petrovi Placákovi: „Seděl jsem U Smolíků / s Mirkem Salavů z Lípy / šumivě k tomu nám zněl / šelestivý zvuk pípy.“ Alebo: „Tak šťastná událost zapít se musí / i kdybych při tom měl vypustit duši.“ Alebo: „Však nikdy neměl jsem / takový vztek / zjistil jsem dnes / že Vráťa umí hrát / i na náustek.“ Rýmovať „Lípu a pípu“ či „vztek a náustek“, „srdce Hanky a výpisy z banky“ odporuje síce mravom príkladného rýmovania, ale ukazuje číru radosť z poézie starej dobrej Křížovníckej školy humoru bez vtipu a českej tradície ‚srandy‘ a mestskej piesne.
Spoločenstvo bez kauzality
A to už nehovorím o bezočivých rýmoch v básni Boskovice II zo zbierky Úloža. Rýmy holokaust a chlast vo veršoch: „Na židovském hřbitově / v neděli tichém / teprve došlo ti, co byl holokaust / nezabránil ti v tom / ani chlast“ by boli neznesiteľne rúhavé, nebyť poslednej, žalmickej strofy básne: „Však tady nikto / vždyť nikdo nezbyl / aby na náhrobky položil kamínky.“
Úložu venoval Ivan Martin Jirous Erikovi Jakubovi Grochovi a lesnej osade, kde bolo od 12. storočia leprosárium. Myslím, že ten názov a tá legenda sa Magorovi páčili. Čosi dôležité mu hovorili o básnikoch, o reálnej osade Uloža aj o básnickej Úloži a o rozdiele medzi U a Ú, ktorý sa stal súčasťou halucinovaného, a predsa takého reálneho českého a slovenského dvojhlasu básne Erik po lysohlávkach: „A tehdy jsem pochopil / co říká sv. František / že i kameň dýcha / šel jsem po lese / a všetko malo oči.“
Erikovi Jakubovi Grochovi bol Ivan Martin Jirous stelesnením toho, čomu hovoril Viktor E. Frankl homo patiens, človek utrpenia, taký odlišný od dnešného človeka, orientovaného na úspech. Ich dvojhlas nazval Groch spoločenstvom bez kauzality. O spôsobe tejto existencie, ktorý mal podľa Beáty Jablonskej v undergrounde ráz tajomných mystérií, hovoril už pred dvoma storočiami Friedrich Hölderlin ako o básnickom pobývaní a neskôr, v dvadsiatom storočí to zopakoval Martin Heidegger. U Ivana Martina Jirousa malo toto pobývanie často celkom profánnu podobu krčmovej oázy, ale nebolo o nič menej básnické ako Uloža, kde je ešte stále kdesi odložený starý písací stroj, na ktorom písal Erik Groch svoju Babu Jagu, či básnická Úloža, kde má v lese všetko oči a kde pobývajú, za živa i po smrti, básnici českého a slovenského undergroundu.