Zatiaľ toho naisto vieme dosť málo a nielen preto, lebo sa udalosti vyvíjajú príliš rýchlo.
Nevieme ešte ani to, či Rusko naozaj chce vojensky okupovať Krym a odtrhnúť ho od Ukrajiny, alebo je jeho vojenská akcia len súčasťou vydierania novej kyjevskej vládnej garnitúry a jednoduchým stupňovaním nátlaku.
Prípadne snahou zamestnať novú kyjevskú vládu, aby nemohla riešiť iné problémy krajiny a pripraviť ju o kredit tým, že ukáže jej bezmocnosť v podobnej situácii.
Možné je všetko z toho, a v prvom prípade je možné dokonca i to, že sa ruské vojská na Kryme nezastavia a že sa budú snažiť vládu v Kyjeve zvrhnúť silou.
Znie to šialene a je to veľmi nepravdepodobné - predvčerom sa však ešte zdalo byť nepravdepodobné aj to, že sa Rusko vôbec odhodlá k priamej vojenskej intervencii.
Analytici vysvetľovali, že neurobí nič tak zjavne nerozumné a mali pravdu - až na to, že sa politika vždy neriadi rozumom a tá ruská zvlášť.
Putin je napríklad asi až príliš vo vleku vlastnej propagandy o mocnom spasiteľovi Ruska, ktorý nikdy nemôže prehrať, aby veci zvládal s prehľadom.
Čo však vieme s veľkou pravdepodobnosťou a čo nás môže aspoň trochu upokojiť: ak ruská armáda zostane na Kryme, rozsiahlejší ozbrojený konflikt s ukrajinskou armádou, a tým pádom aj vojna neďaleko našich hraníc sú nepravdepodobné.
Slabá ukrajinská armáda
Jednoducho preto, lebo ukrajinská armáda pre tú ruskú nie je partnerom čo do veľkosti ani do výzbroje. Dlho sa do nej neinvestovalo, je pravdepodobne pretkaná ruskou tajnou službou. Dá sa tiež predpokladať, že značná časť jej jednotiek z východu Ukrajiny či práve z Krymu sympatizuje skôr s agresorom, než s novým kyjevským vedením.
Nehovoriac o tom, že sú po politickom prevrate jej veliteľské štruktúry pravdepodobne dezorientované a Moskva si zjavne svoju intervenciu pripravovala dlhšie.
Na Kryme by ukrajinská armáda navyše nemohla počítať ani s podporu väčšiny obyvateľstva. Ak by došlo k vojenskému konfliktu, dopadla by rýchlo podobne, ako Gruzínska v roku 2008.
A práve príklad Gruzínska je asi najväčším varovaním pre nových vládnych politikov v Ukrajine, aby reagovali zdržanlivo.
Môžu ako Kličko volať po mobilizácii, urobili by však veľkú hlúposť, ak by vojakom vydali príkaz k ozbrojenému odporu. Čo totiž vieme skoro naisto, je to, že sa podobne ako Gruzínsko ani Ukrajina v prípade konfliktu s Ruskom žiadnej efektívnej pomoci zo západu nedočká.
To je tiež jedno z vysvetlení pomerne zdržanlivých a hmlistých reakcií západných politikov - vedia, že aj tak nič neurobia a radšej nepovedia nič, než aby ich neskôr niekto mohol chytať za slovo.
Starý scenár
A ešte jedna drobnosť. Dianie na Kryme nápadne pripomína scenár, ktorý si Sovietsky zväz v minulosti s rôznym úspechom vyskúšal veľakrát - napríklad v roku 1939 vo Fínsku, v roku 1956 v Maďarsku a v roku 1968 v Československu: vytvorenie bábkovej vlády, ktorá následne pod nejakou zámienkou požiada o sovietsku/ruskú ozbrojenú intervenciu.
Podľa potreby sa menia len nepodstatné drobnosti, namiesto novej vlády môže pozývací list zaslať zdravé jadro strany, ako u nás v roku 1968, zámienkou žiadosti a intervencie nie je záchrana socializmu, ale ruskej menšiny či dokonca narýchlo vyrobených ruských občanov a nová vláda sa už nenazýva robotnícko- roľnícka.
Všetko podstatné však zostáva pri starom.
