Píše Róbert Ondrejcsák,
riaditeľ Centra pre európske a severoatlantické vzťahy (CENAA)
a bývalý štátny tajomník ministerstva obrany
Na lavírovanie už nie je miesto, musíme jednoznačne vyjadriť našu pozíciu.
Dvadsaťpäť rokov sme žili v ilúzii relatívne bezpečného sveta. Debatovali sme o sociálnej politike, spoločenských témach. Obranné rozpočty popritom vo veľkom klesali, armády sa odzbrojovali, v stratégiách sa písalo, že v našom bezprostrednom okolí nehrozí vypuknutie klasického ozbrojeného konfliktu. Vojenské operácie a konflikty sveta sa nachádzali v niekoľko tisícovej vzdialenosti a až na balkánske vojny ďaleko od záujmu politiky či verejnosti. A teraz Rusko vojensky napadlo nášho suseda.
Treba totiž otvorene povedať, že to, čo sa na Ukrajine deje, je otvorený vojenský zásah Ruska. Môžeme mať odlišný názor, ako k tomu došlo, ale ak niečo vyzerá ako ruská armáda, správa sa a operuje ako ruská armáda, ak pôsobí, ako by ruská armáda pôsobila v podobnej situácii, tak to aj evidentne je ruská armáda.
Po politických a spoločenských zmenách posledných týždňov na Ukrajine si Moskva zrejme uvedomila, že ju stráca ako celok. Aj ak si uvedomujeme heterogénnosť ukrajinskej spoločnosti, dá sa vyhlásiť, že napriek rôznym prioritám, historickým skúsenostiam jednotlivých regiónov, vrstiev, sa väčšina ukrajinského obyvateľstva prikláňa k „modernite“, ktorú reprezentuje Európska únia.
Rusko sa v tejto situácii zachovalo spôsobom známym z konfliktov v postsovietskom priestore z posledných dvoch desaťročí vrátane Gruzínska v roku 2008 alebo Moldavska zo začiatku deväťdesiatych rokov. Len sme si všetci naivne mysleli, že Ukrajina je predsa iná, veľká, Rusko by si nedovolilo veci, aké si dovolilo inde. Moskva sa však rozhodla, že ak nemôže získať vplyv nad Ukrajinou ako celkom, tak si vyberie cestu destabilizácie a vojenskej okupácie časti ukrajinského územia.
