Píše sociologička Oľga Gyárfášová
Kým v čase vstupu do NATO si to o aliancii myslela necelá polovica obyvateľov, v roku 2012 ich už bolo viac než 60 percent.
Rok 2014 je bohatý na okrúhle výročia historických križovatiek Slovenska. V tieni by nemala ostať ani dekáda nášho členstva v Severoatlantickej aliancii, ktorá sa naplní 29. marca. Najmä dnes, keď sledujeme, s akou samozrejmosťou Rusko obsadilo časť územia susednej krajiny.
Pred štrnástimi-pätnástimi rokmi sme túžbu po euroatlantickej integrácii vyslovovali jedným dychom.
Kto si však na tie roky pamätá, vie aj to, že vzťah slovenskej verejnosti k vstupu do NATO bol oveľa komplikovanejší a zdráhavejší ako k Európskej únii.
Príčinu tohto rozdielu vysvetlil ktosi veľmi jednoducho – Únia nás bude „kŕmiť“ (budeme sa mať lepšie, očakávame benefity priamo spojené so životnou úrovňou), NATO nás bude chrániť. Ale pred kým? Inými slovami, zmysel tohto kroku ostával v lepšom prípade nejasný, v horšom vyvolával obavy z možných rizík či posilňoval presvedčenie, že skončením studenej vojny sa pominula aj oprávnenosť bezpečnostných zoskupení.
